Než som začal chodiť na strednú, každý mi hovoril, že sú to najkrajšie roky života. Nikdy som tomu neveril. Veď kto sa môže tešiť na učenie, imatrikulácie, maturitu a predovšetkým dlhé dni v škole... Ale až keď zaspávate a zobúdzate sa s tým, že už sa tešíte do školy, tak to tak bude - sám som si tým prešiel a teraz to môžem s úsmevom potvrdiť. Via Humana si u mňa v srdci našla veľké miesto a už to tak zostane navždy. Nebolo to len učenie, naháňanie sa za známkami a dobrým vysvedčením. Via Humana je škola, ktorá podporovala športové aktivity, výlety, projekty a hlavne sa vždy snažila vyjsť v ústrety všetkým študentom. Až teraz, s odstupom času, si človek uvedomuje, že to boli naozaj nádherné roky, čo všetko mu dali a neboli to len vedomosti. Boli to aj skúseností do bežného života. Aj keď boli ťažšie dni a nebola nálada, vždy tu boli naše krásne, usmievavé profesorky, ktoré vždy zlepšili náladu už len pohľadom na ne :). Veľa zážitkov, zábavy a úsmevných momentov bolo dennodenne veľmi veľa. Ani by som ich nevedel spočítať, no vždy, keď si na ne spomeniem, tak sa usmejem. Momenty ako imatrikulácie, či už tie, ktoré sme si odtrpeli alebo aj tie, ktoré sme perfektne nachystali, vysedávanie cez prestávky pred triedou, hranie našej obľúbenej počítačovej hry (Counter-strike), stužková a nakoniec maturita... Sú to momenty, ktoré vo vás ostanú a budú tu stále. Stredná škola má pripraviť na vysokú školu. Ako študent odboru Informatika a informačné systémy som si našiel prácu v odbore bez vysokej školy. Základy, ktoré sa tu získajú, sa veľmi dobre využijú nielen na spomínanej výške, ale už hneď po štúdiu. Bez dobrých základov nejde postaviť kvalitný, pevný dom. Týmto by som celej škole rád poďakoval. Pani riaditeľke, zástupkyni, zástupcovi, profesorkám, profesorom, ale aj pani hospodárke a ľuďom okolo za krásne roky štúdia, pevných nervov a nádherných spomienok. Mojej obľúbenej škole prajem veľa, veľa, veľa úspechov, ďalších výročí a spokojných, hrdých študentov ako som ja. Veľa šťastia VIA HUMANA :).

Na Via Humanu spomínam vždy len v tom najlepšom. Vďaka nej som spoznala množstvo skvelých ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte. Pedagógovia mi neraz pomohli aj popri štúdiu na vysokej škole, za čo im veľmi ďakujem. Prajem Via Humane veľa ďalších úspešných rokov, stovky úspešných absolventov, ktorí budú vždy len v dobrom spomínať na stredoškolské časy a aby aj naďalej vládla v škole priateľská atmosféra.

Ako absolventka na školu veľmi pekne spomínam. Boli aj ťažšie obdobia, no najviac spomienok mám na tie radostné a príjemné chvíle. Počas celého štúdia som zažila veľa školských akcií a výletov po Slovensku, ale aj do zahraničia. Hlavne spomínam na výlet do Paríža, Prahy a na časté divadelné predstavenia v rôznych divadlách. Tiež patrí k mojim spomienkam priateľský učiteľský zbor a vedenie školy, ktoré sa vždy snažilo vyjsť nám v ústrety. Keby som sa mala spätne zamyslieť nad výberom školy, určite by som svoje rozhodnutie zopakovala. Škole by som priala, aby oslávila ešte veľa štvrťstoročí.

Škola. Toto slovo u človeka vzbudzuje skôr negatívnu spomienku. Táto spomienka sa týka najmä skorého vstávania do školy, nekonečných príprav, učenia... Našťastie nie každá škola trápi svojich študentov so zbytočnými prípravami, ktoré sú nepoužiteľné v praxi buď tým, že sú zastaralé, alebo tým, že s daným štúdium vôbec nesúvisia. Môžem pokojne povedať, že Via Humana je v tomto ohľade iná. Jej prístup je moderný, aktuálny, nenásilný. Ochotne pristupuje k riešeniu problémov, pričom pripravuje študentov do reálneho života. Nie všetko bolo však jednoduché, ale som rád, že som mal možnosť študovať práve na tejto škole. Do školy som nastúpil spolu s ďalšími 24 študentami. K maturitnej skúške sa úspešne dostali iba 17 z nás. Nebolo to preto, lebo škola bola v tom momente ešte platenou. Bolo to preto, lebo vyžadovala od študenta vedomosti. A tiež by to bola chabá výhovorka, že škola bola nákladná. Každý študent mal právo získať prospechové štipendium, len sa musel snažiť. Snaženie bolo základným aspektom úspechu na tejto škole. Som tomu naozaj veľmi rád, keďže škola ma pripravila na budúcnosť ako úspešného študenta vysokej školy. Nie som jediný úspešný. Viacero nás pokračuje na vysokej škole s naozaj zaujímavými odbormi. Napríklad ja, obyčajný dedinský človek, študoval som na Slovenskej technickej univerzite Aplikovanú matematiku zameranú na modelovanie reálnych situácií. Ale na STU som neskončil jediný. Ján a Lukáš študovali Informatiku, Lukáš sa presunul do Viedne, kde študoval Umelú inteligenciu. Filip, ktorý takisto chodil na Technickú univerzitu vo Viedni, pre zmenu Grafiku. Niektorí zase zasídlili v Českej republike, najmä v Zlíne. Ale nie všetci sa vydali na dráhu študovania. Podnikaniu podľahli Matej a aj Vlado. Sú z nich celkom slušne zarábajúci ľudia. V krátkom zhrnutí by sa dalo povedať, že Via Humana nás pripravila na úspešný život.

Súkromnú strednú odbornú školu VIA HUMANA som navštevovala krásne štyri roky. Študovala som odbor Hotelierstvo. Nemôžem povedať, že celé štúdium bolo ľahké, ale práve táto škola ma pripravila vykročiť do života a niečo v tom živote dosiahnuť, aj keď som ešte len na začiatku. V škole som sa naučila komunikovať s ľuďmi, prezentovať samu seba a prekonať v určitých veciach svoj strach. Ďakujem celému učiteľskému  zboru a vedeniu školy za možnosť absolvovať túto školu a zažiť neuveriteľné a nezabudnuteľné chvíle a zároveň prajem veľa ďalších šikovných študentov a úspechov.

Keď spomínam na svoju strednú školu, vybaví sa mi, okrem úžasných spolužiakov a skvelých profesorov, môj ročný pobyt na našej partnerskej škole Berufskolleg Bleibergquelle vo Velberte (Nemecko). Bola to skvelá príležitosť, ktorá mi umožnila nielen sa zdokonaliť v cudzom jazyku, veď povedzme si otvorene, kde inde sa učí cudzí jazyk najlepšie ako v krajine, v ktorej sa ním hovorí, ale spoznať i nemeckú kultúru a zvyky, o ktorých sme sa učili na hodinách nemčiny a v neposlednom rade tiež veľa zaujímavých ľudí. Bez Via Humany by sa to nestalo. I keď výjazdy študentov na partnerskú školu neboli na našej škole zvykom, prihovorili sa za mňa a umožnili mi tak prežiť nádherný rok v Nemecku. Za to všetko vďačím Via Humane.

Humanuska nie je obyčajná škola, kde by ste museli sedieť v starých hnusných laviciach ešte za čias, kedy v školách zarezávali naši rodičia. Aj tie počítače v takmer každej triede sú fajn. Prezentácie... čo sme sa tých narobili... a nespomínam prezentovanie. Veď každý dobrý bod, plusko, padli vhod pri uzatváraní známok. Aké výhody to všetko malo, to si študent uvedomí až neskôr. Napríklad pri hľadaní práce, pri výške, kedy kvantum prezentácií a prednášaní danej témy je na takmer dennom poriadku. Ak sa človek na našej Humanuske snažil a chcel, naučil sa toho viac, ako si dokáže počas štúdia uvedomiť. Napr. vyjsť na javisko, pred ľudí, prezentovať nejakú tému mladším, to nie je len tak. Chce to určitú dávku odvahy. Naučiť sa zbaviť trémy a vyčariť si úsmev na tvári aj pri chybe v dialógu a pokračovať ďalej. Naučili nás, teda tých, čo chceli, byť zodpovední sami za seba. Nedá sa naučiť všetko všetkých, hlavne nie tých, čo nechcú. To sa mi na tej škole páčilo najviac. Ak som chcela, mohla som toho robiť veľa, učiť sa aj na maličkostiach pri SOČ-ke, tvorbe zájazdov (ktorých sme robili kvantum), divadlách... Zhrnúť štyri roky štúdia do pár viet je skutočná námaha. Ale jednou vetou viem povedať, že som rada, že som chodila na Humanusku, na odbor, ktorý milujem a som rada, že som ho študovala práve na tejto škole. Možno by ma inde ani tak nebavil, ako práve tu. Veď škola je hra, kedy sa len mení obtiažnosť v závislosti od veku.

Mladosť, bezstarostnosť, veselosť, sny. Najkrajšie roky života. Tieto slová mi napadajú paralelne so slovným spojením "ja a Via Humana". Zažila som tam veľmi veľa vtipných chvíľ, no tento príspevok vtipný nebude, pretože pri spomienke na našu „Humanusku“ mnou lomcuje silná nostalgia. Toľko zážitkov, ktoré sme zažili nielen pri vyučovaní spolu s našimi profesormi, ale aj „po škole“, tie mi nikto z pamäti nevymaže. Prvé dva roky cestovanie do Holíča, naša malá telocvičňa, sťahovanie z triedy do triedy cez prestávky a s tým súvisiace prekážanie si v úzkych chodbičkách s väčšinou staršími študentmi. Neznie to možno vábivo, ale malo to svoju „humanuskovú“ atmosféru. Internátisti by o živote v Holíči vedeli isto rozprávať omnoho kvetnatejšie, ako ja. :) V septembri roku 2006 nastalo sťahovanie školy do Skalice – zdá sa mi to ako nedávno, a pritom je to už 7 rokov – javilo sa nám ako nemožné, aby bola Humanuska v inom meste, v inej budove. Ale veľmi rýchlo sme si zvykli na všetko nové i na to, že nás čisto „babský“ kolektív narušil jeden mužský (a veľmi zaujímavý a vtipný) element. :) V tomto období sa pre mňa Humanuska zmenila. Zmenila svoj názov z Humanus Via na Via Humana a pre mňa sa začalo najkrajšie obdobie v mojom živote. Všetko, čo som počas týchto dvoch rokov zažila, malo svoje nezameniteľné čaro. Ľudia, ktorými som bola obklopená, mi dopriali zažiť nenápadný osobnostný rast. Nijako som to v tom období nebadala, no spolužiaci, ktorí boli zároveň výbornými kamarátmi a skvelým kolektívom, nijako neobmedzovali sebavedomie – či už moje alebo niekoho iného – a tak sa nikto nemusel báť prísť s vlastným názorom, či nápadom. Osobnostným rastom som nemyslela len možnosť formovať sa bez utláčania „nevýraznejších jedincov“ :), ale samozrejme aj kvantá informácií, ktoré prirodzene ku škole patria. Som nesmierne vďačná, že drvivá väčšina našich profesorov po nás nevyžadovala dril a memorovanie, ba práve naopak. Informácie pretransformované na zaujímavosti, posedenia, besedy, exkurzie... Vďaka vám, drahí profesori, si množstvo informácií pamätám dodnes (a to už som zo strednej vonku pá rokov. Uf.). Silno sa mi derú na jazyk mená našich vyučujúcich, ktorým by som rada poďakovala za ich trpezlivosť a umenie nás zaujať, ale nespravím to. Ako sa poznám, určite by som zabudla na niekoho, koho si veľmi vážim a rada naňho spomínam, a potom by ma to skutočne mrzelo. Stopercentne však nezabudnem na hlášky „Masíčko, my chceme masíčko...“, „Tereza, rozumiete?“ „Chceš petka? Máš petka!“, „Lenivá včelička – mŕtva včelička“, „Kočinky moje...“ a mnohé, mnohé ďalšie. Možno, že za niektorými z týchto vetičiek niekoho spoznáte :). Humanuska, ďakujem, roky 2004 – 2008 patrili medzi tie najkrajšie. Mám za sebou už aj vysokú, no nikdy som do školy nechodila vo všeobecnosti taká šťastná, ako práve na strednej. Do práce ani nevravím. :) Myslím, že to vyjadruje najlepšie vzťah ja a Via Humana. Šťastie.

Je to už pár rokov odkedy som ako absolvent opustil brány Via Humana. Ak sa ma však aj po rokoch niekto spýta, ako hodnotím život na svojej strednej škole, stále sú to pre mňa najkrajšie roky života. Spoznal som tu ľudí, s ktorými sa s radosťou stretávam do dnešnej doby, priateľov, ktorí pochádzajú nielen z radov študentov, ale životnú podporu som našiel aj v kruhu vedenia a profesorského zboru. Tvorili sme jednu rodinu. Dnes už môžem tvrdiť, že by som si nikdy nevybral inak, aj keď štúdium mojou tvrdohlavosťou bolo miestami náročné. Vďaka našim „pani prof” dokážem úspešne podnikať v oblasti marketingu aj bez vysokej školy, v oblasti, ktorá sa mi stala na strednej škole srdcovkou.

Štúdium na Humanuske sa nedá opísať inak ako jeden veľký zážitok. Škola, ktorá nielen pripraví študenta na ďalšie štúdium na vysokej škole, ale naučí ho aj (nie však  prehnane a cez ružové okuliare) snívať vo veľkom a veriť, že dokážete všetko, čo budete chcieť - no nebude to zadarmo a bez práce. Aj dnes, niekoľko rokov po absolvovaní školy, na ňu veľmi rada spomínam. Partia ľudí, ktorá sa zišla v našom ročníku, je v kontakte medzi sebou dodnes, vytvorili sa tu veľmi dobré priateľstvá, ktoré držia stále :). Želám teda našej Humanuske do budúcna minimálne tak dobrých pedagógov, akí tam sú teraz, veľa, veľa úspešných absolventov, ktorí budú aj po rokoch s úsmevom spomínať na školu a ďalších aspoň 25 rokov úspešného fungovania tejto úžasnej inštitúcie :).

Od roku 2002 ubehlo veľa času, keď sme my - „spolužiaci zo 4.C" - odchádzali zo školy šťastní a hrdí s maturitnými vysvedčeniami. Do školy Humanus Via som nastúpila do druhého ročníka v školskom roku 1999/2000 s veľkým očakávaním, že sa niečo nové naučím, no zároveň aj s obavami. V triede som bola najstaršia a moji spolužiaci boli o 4 roky mladší. Nevedela som, ako ma moji noví spolužiaci a pedagógovia prijmú. Postupne som si začala zvykať na nový systém učenia, nové prostredie a nových ľudí okolo seba, zrazu som musela prijímať veľmi veľa informácií: nové predmety, nové mená, nových učiteľov... Niektoré predmety som ani nepoznala, resp. som nevedela, čoho by sa mali týkať. Boli momenty, kedy by som to najradšej zabalila a išla domov. Postupne a pomaly som sa však učila, zvykala si na nové veci okolo mňa. V triede boli rôzne povahy študentov a verím tomu, že každý bol svojím spôsobom originálny. Pre nich som bola veľká sestra, ktorá ich vždy usmerňovala a napomínala. Páčil sa mi ich pubertálny humor, ale aj zodpovednosť a šikovnosť. Verím tomu, že mená „Adamec a Cintula zo 4.C" sú pre celý pedagogický zbor, ktorí boli v danom období našej premiéry prítomní, nezabudnuteľné :-D. Nikdy nezabudnem, keď prišiel spolužiak do školy po rodičovskom združení hovoriac, že mu v izbe ostala len žiarovka, stôl a stolička..., nakoľko jeho prospech a správanie sa v škole nepáčilo jeho rodičom. Zobrali mu všetko. V tom momente sa mu zrútil celý svet, aspoň vtedy to tak vnímal. Ešte teraz sa musím smiať, ako nám to dramaticky popisoval. V tejto chvíli neviem, čo by som skôr spomenula, lebo máme toľko zážitkov a na to by mi nestačil papier. Môžem však s určitosťou povedať, že každý jeden z nás tam našiel druhý domov, ktorý značil pocit bezpečia a istoty. „Škola bola náš domov, spolužiaci a učitelia jedna veľká rodina." Zároveň nám škola dala kvalitné vzdelanie, o čom svedčia aj profesie a zamestnania mojich spolužiakov zo 4.C.

Na VIA HUMANU spomínam len v dobrom. Zažil som tam skvelé štyri roky, spoznal som veľa dobrých ľudí. Do pamäti sa mi vryli spomienky na výlety do divadiel, akcie a oslavy, ktoré sa udiali počas štúdia. Hlavne nezabudnem na skvelých učiteľov, ktorí nám posunuli tie najlepšie vedomosti, aké len mohli mať. Prajem VIA HUMANE veľa úspechov, skvelých študentov a absolventov. Dúfam, že bude pokračovať vo svojich tradíciách a zachová si hodnoty, ktoré sú pre ňu dôležité, aj do budúcna.

Ja a Via Humana? Skôr My a Via Humana. Škola, ktorá ťa usadí za veľký rodinný stôl, so srdcom ponúkne cenné rady a vzdelanie. Prináša zodpovedný individuálny prístup, pohltí ťa informáciami a zaručí slobodu mysle. Kolektív profesorov prijme tvoju realizáciu v každom smere. V umení, v športe, vo vzdelávaní. Prečesávam spomienky pár rokov staré. Pekné, blízke spomienky, kedy stredná škola úspešne ukončila prvú etapu mojej cesty. Pripravila ma na ďalšiu, vysokoškolskú... A teraz, ako každý, utekám pomedzi balvany životom hádzané. Táto škola jednoducho píše príbeh, príbeh každého študenta, ktorý prejde pomyselnou bránou a s úsmevom pozdraví tváre naokolo. Študenti sa menia, ale duša školy ostáva zachovaná naďalej. Tak, ako mne Via Humana pripravila pekné začiatky, ja jej prajem úspešné pokračovanie v tradícii. Zo srdca želám čo najviac príbehov v podobe šťastného študenta.

VIA HUMANA už nie je dievča, čo sníva svoj sen. Už to nie je ani mladá žena, čo bojuje s veternými mlynmi. VIA HUMANA je dáma, čo si zaslúži úctu, obdiv a uznanie.

Vzhľadom na to, že sme prví ukrajinskí študenti na Via Humana, začiatok bol nezvyčajný. Všetko bolo nové a zvláštne. Prvé, čo nám v novej škole napadlo, bolo: „Prečo si nás všetci tak obzerajú?“ Teraz, keď prešlo už viac času a na všetko sme si zvykli, zdá sa nám už normálne rozprávať sa na chodbe s profesormi a deliť sa o problémy a skúsenosti. Podľa nás, zahraničných študentov, je to veľmi dôležitá vec, lebo vznikali (z času na čas) jazykové problémy. Všetci učitelia akceptovali tento fakt a snažili sa nám čo najviac vecí vysvetliť a pomáhať nám. Nová vzdelávacia inštitúcia v nás zanechala dobrý dojem a naviac, školský kolektív bol ako naša skutočná rodina. Takže škola sa stala naším novým domovom, do ktorého sa chceme stále znovu a znovu vracať. Bol to nový začiatok niečoho, čo je oveľa lepšie ako sme si predstavovali. Je to začiatok novej etapy nášho života.   Враховуючи те, що ми перші українські студенти, початок був незвичайний. Все було новим і неординарним, перше, що спало на думку в новій школі, було: “Чому всі так дивляться?”. Тепер, коли минуло стільки часу і до всього звиклося, є буденністю, спокійно розмовляти з професорами у коридорі, ділитися своїми проблемами і переживаннями. Для нас, закордонних учнів, ця річ дуже важлива, бо виникали (і тепер час-від-часу) проблеми з мовою, всі професори враховували цей факт і намагалися, як найбільше пояснювати і допомагати. Новий навчальний заклад справив цілком позитивні емоції, більше того, шкільний колектив- справжня сім’я. Тож, школа стала нашим новим домом, в який хочеться повертатись знову і знову. Це був новий початок чогось, що стало набагато більшим ,ніж ми собі уявляли, початок, який переріс у новий етап життя.

Prajem škole veľa úspechov, veľa šikovných študentov a učiteľom naďalej pevné nervy.

Som jedným z absolventov, ktorého ste na kvalitnej úrovni doviedli až k maturite. Zostali mi príjemné spomienky na školu, na krásne štyri študentské roky, život na internáte a nové priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Teraz študujem na vysokej škole a zatiaľ sa mi (aj vďaka základom zo strednej) darí. Všetkým prajem do ďalších rokov dobrých kolegov, študentov, úspechy v tvrdej konkurencii, kvalitné podmienky a tiež morálne ocenenie.

Presne si vybavujem, ako som prišiel na druhé kolo prijímacích skúšok. Bol som tam v celej triede jediný chalan. Vtedy sa vlastne končila éra čisto dievčenskej školy, čo by sa zrejme páčilo každému chalanovi v mojom veku. Som veľmi rád, že v druhom kole som bol predsa len úspešný. Naša škola bola totiž iná, lepšia. Iná ako väčšina ostatných stredných škôl a mne s odstupom času príde ako najlepšia voľba. Zažil som na nej veľa príjemných chvíľ a neviem vybrať jedinú, ktorú by som spomenul na úkor ostatných. Miesto toho radšej našej škole poprajem minimálne ďalšiu rovnako úspešnú štvrťstoročnicu a jej študentom, aby si rovnako ako ja odniesli z nej to najlepšie.

Na našu školu Via Humana spomínam len v tom najlepšom. Priniesla mi veľa nových výziev, skúseností, zážitkov, maturitu :). A hlavne úžasných ľudí. Boli to zatiaľ najkrajšie 4 roky študentského života. A som vďačná, že som mohla byť súčasťou tejto veľkej rodiny. Via Humane prajem ešte mnoho takýchto výročí, nech je úspešná a nech sa stále len rozrastá.

Osobne môžem aj s odstupom času povedať, že Via Humana mi dala viac ako vzdelanie. Bol to taký môj druhý domov. Ako možno len málo študentov, do školy som sa väčšinou tešil. Prístup našich profesorov bol zväčša priateľský a vždy sa snažili nás správne nasmerovať. Mal som to šťastie, že som sa ocitol v ročníku, v ktorom sa stretli ľudia plní energie, nápadov a nikdy nekončiaceho humoru. A takí sme boli počas celého štúdia. Ubehlo to vážne rýchlo. Ak sa mi to výnimočne podarí, rád sa idem do školy pozrieť a porozprávať s bývalými profesormi. A čo by som zaželal škole? Určite aspoň ďalšie roky úspešného vzdelávania študentov, schopnosť prispôsobiť sa potrebám vo vzdelávaní a stále priateľský a rodinný prístup.

Keď som v roku 2001 nastúpila do prvého ročníka na „Humanuske“ (vtedy sme škole inak nehovorili), bola som šťastná, že sa môžem zaoberať cestovným ruchom, ktorý som v tej dobe považovala za rozbiehajúcu sa oblasť na Slovensku a široko-ďaleko nebolo inej školy, ktorá by sa tejto téme venovala. Nielenže som nazbierala množstvo potrebných informácií a skúseností, ale vďaka štúdiu som dostala príležitosť popri škole i v cestovnom ruchu pracovať a začať si budovať vlastnú kariéru, čo dodnes považujem za správny krok v mojom živote. Odhliadnuc od samotného vzdelania pre mňa obdobie na Via Humana bolo jedným z najkrajších, ale i najťažších v mojom živote. Zistila som, že v živote budem musieť zdolávať okrem skúšok z matematiky, dejín či ekonomiky i oveľa ťažšie skúšky, ktoré jediné preveria moju osobnosť a silu v seba samého. Via Humana mi dala do života skutočných priateľov, osoby, o ktorých viem, že pri mne budú stáť počas úspechu a podržia ma i v ťažkých chvíľach, osoby, ktoré si budem vždy vážiť a mať rada. Dnes viem, že rozhodnutie študovať na Via Humana bolo správnym rozhodnutím. Za to, že dnes môžem viesť vlastnú cestovnú kanceláriu a plniť si svoje sny, patrí veľká vďaka všetkým učiteľom, pracovníkom školy a mojim spolužiakom, ktorí mi umožnili a pomohli stať sa tým, kým dnes som... Zo srdca ďakujem!

Prvý deň v novej škole sa tiahol v znamení miernych obáv, no teraz s odstupom času vidím, že som sa vážne dobre rozhodla, keď som sa zapísala na túto excelentnú školu. Páčilo sa mi na nej najmä to, ako sa niektoré hodiny tiahli v individuálnom prevedení a nešlo o klasické nudné hodiny, v ktorých sme počítali každú minútu, ktorá zostávala do zvonenia, i keď na našej škole, nezvonilo tak, ako v iných školách klasickým zvončekom. Ja najradšej spomínam na hodiny psychológie s pani učiteľkou Sládkovou, teraz už Tomišovou, keď sme sedeli v kruhu a debatovali na rôzne témy, čím sme sa ako kolektív zblížili a prezradili možno aj to, čo by sme v laviciach neprezradili. Ďalším lákadlom boli hodiny s pani Bartalovou, kedy nám hovorila svoje skúsenosti zo života a raz za čas sme boli v triede „nútení“ precvičovať si telo či tancovať. S hodinami matematiky a nemčiny to už vyzeralo o čosi horšie, keďže mi tieto hodiny ale vôbec neprirástli k srdcu a aj napriek veľkému snaženiu mi to moc nešlo, avšak prístup vyučujúcich bol veľmi dobrý a nakoniec som dobré známky nachytala na tom, čo mi šlo najlepšie. Nedá sa zabudnúť ani na hodiny práva, kedy sme odbáčali tak od danej témy, až pokým sme nezistili to, čo sme chceli zistiť. Musím však uznať, že hodiny a dni v škole neboli len o tom, ako sme čakali, či príde niekto na vyučovanie alebo sa budeme zasa skrývať po bufetoch. Niekedy to bola fakt tvrdá „makačka“ a chceli sme už zo strednej preč, no teraz by som sa vrátila okamžite, pretože až po strednej prišiel ten „pravý život“, a preto by som chcela odkázať všetkým mladším ročníkom, nech si užívajú pocit, keď nemajú žiadne starosti a nech dajú za pravdu vyučujúcim, keď im budú uši píliť ich obľúbeným heslom: „Veď vy sa raz budete chcieť vrátiť.“ Škole prajem do ďalších rokov veľa dobrých študentov, ktorí budú hrdí na to, že môžu navštevovať práve túto školu.

Do osnov predmetu slovenský jazyk je počas každého školského roka zapracovaná nejedna slohová práca. Vždy som sa snažila nájsť nejakú väzbu na svoju rodinu, ktorá je mojou inšpiráciou. Inak tomu nebolo ani pri maturite. Citát "Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je - no zišli by sa takí, čo by povedali, aké to môže byť," sa mi hneď asocioval s mojou starou mamou. Jednoducho, tak to v živote chodí, rodina je základ. Niekedy sa hovorí o priateľoch, že sú pre človeka ako rodina, ktorú si však sám vyberá. Práve týmto sa dostávam k Humanuske, mnou zvolenej rodine. Počas štúdia, ba dokonca aj pred ním a po ňom, som sa neraz stretla s akýmsi uštipačným vyjadrením, že na „Humanuske“ funguje tzv. „rodinkárstvo“, že každý je s niekým rodina a každý je nejakou, možno nie do očí bijúcou nitkou, súčasťou akéhosi klbka. Nevychádzalo to z úst len „externých pozorovateľov“, často bolo počuteľné aj „v našich radoch“. Toto tvrdenie malo negatívny náboj, akýsi výkričník, že takto to nemá byť... ALE ako to vlastne má byť? Som najmenej povolaná osoba na vyvrátenie tohto tvrdenia, keďže tam pracuje dokonca aj frajerova mamina... Avšak tento príspevok píšem sama za seba, tak ako tento jav vnímam ja, a preto mi nedá poukázať na kladné stránky tohto „rodinkárstva“ s mojimi pedagógmi. Za necelé tri týždne nastupujem do tretieho ročníka na vysokej škole, čiže tri roky nie som súčasťou tejto inštitúcie, no aj napriek tomu... Hneď v prvom ročníku som potrebovala materiály pre vypracovanie seminárnych prác, obrátila som sa na Vás... potrebovala som sa dostať do Bratislavy, išli ste na výstavu The Human body, no jedno miesto ste pre mňa predsa len našli... potrebovala som kostýmy pre štyroch ľudí na maskový ples, vyzdvihnúť knihy v senickej knižnici, kde ani nie som členom, skontrolovať záverečný „Survey report“ v anglickom jazyku, tipy na dovolenku vo Francúzsku, kontakt na ubytovanie na Orave, radu ako sa zachovať pri neserióznom jednaní v práci, kontakt na riaditeľa väzenia, inšpiráciu na hry počas detských táborov, nainštalovať antivírusový program, upraviť prezentáciu, poradiť pri zostavení obsahovej stránky Záverečnej práce, dokonca som sa vďaka „Vám“ dostala po super brigádu... Áno, sú to „banality“, ale VY ste tu pre mňa boli a aj naďalej ste, hoci vám to nevyplýva z pracovnej náplne. Vždy ma poteší, keď ma mamina pozdravuje od toho či onoho, alebo spomenie, kto sa pýtal, ako sa mi darí. Som nesmierne rada, že spolu komunikujeme aj naďalej, či už prostredníctvom Facebooku, telefonicky, alebo mailom. Poteší ma, ak nájdem blahoželanie k narodeninám, aj napriek tomu, že viem, ako ste pracovne vyťažení. Ak je tým „rodinkárstvom“ myslené všetko to, čo som spomenula vyššie, rezolútne hovorím ÁNO, na Humanuske je rodinkárstvo... Každému jednému, kto sa našiel v tomto poďakovaní prajem všetko dobré a vyslovujem obrovské ĎAKUJEM za to, akí ste nielen pedagógovia, ale najmä ľudia - osobnosti! S odstupom času si uvedomujem aj hodnotu študentskej hymny... Vivat academia, vivant professores, vivant membrum quodlibet, vivat membra quaelibet, semper sint in flore! Verím, že raz Vám budem môcť všetko dvojnásobne vrátiť.

Stať sa dopravným pilotom bola veru cesta tŕnistá, ale vďaka tomu, že som mal detský sen, za ktorým som si tvrdo išiel, mi prinieslo to krásne ovocie, že vďaka takýmto výhľadom nemusím už nikdy ísť do práce, lebo môj koníček sa stal aj mojou prácou. Veru, učitelia z Humanusky vedia, že som nebol nikdy špičkový žiak, ale kde je vôľa, tam je cesta! Každý žiak by mal mať cieľ a hlavne motiváciu. Som živý príklad toho, že som sa vedel „hecnúť“ do učenia a splnil sa mi tak môj sen.

Prajem vám pekný deň, nielen tomu, kto číta tento skromný, ale o to úprimnejší text. Nedá mi nezareagovať na jednu vec. Momentálne mi čas neumožňuje navštíviť svoju, a aj vašu školu, do ktorej som mal možnosť chodiť. Čím dlhšie študujem na vysokej škole, tým viac zisťujem, že tie „reči“, ktoré do nás, študentov, počas celého štúdia vtĺkali od našej pani riaditeľky, cez profesorov a hádam až po upratovačku, boli doslova pravdivé. Často sme sa pousmievali nad výrokmi typu: „Táto škola vás dokonale pripravuje na život.“ „Je dobrý odrazový mostík na štúdium na vysokej škole...“ Týchto výrokov bolo mnoho, ale ja som si už naplno uvedomil, že to všetko, čo sme nepovažovali za potrebné počúvať a o tom, čo ste vy hovorili, bola pravda. Teraz už ja, sám za seba, musím aspoň takýmto spôsobom konštatovať, že ste mali pravdu a vaša škola mi naozaj dala to, čo potrebujem, nielen na štúdium na VŠ, ale naozaj aj do toho života. Hlavne v dnešnom rýchlom uponáhľanom živote som si uvedomil, že tie roky strávené na vašej škole, mali neskutočný význam pre môj ďalší rozvoj a život. Preto mi dovoľte aspoň takýmto spôsobom poďakovať vám za tie roky prežité vo vašej spoločnosti. Určite nebudem preháňať ak poviem, že to boli zatiaľ moje najkrajšie roky v živote a som hrdý na to, že som mohol byť súčasťou tej pomyselnej rodiny, na ktorú nikdy nezabudnem a ešte raz opakujem: "Škola, ktorá mi dala tú správnu vstupenku do ďalšieho života."

Je to priam neuveriteľné, ako ten čas rýchlo plynie. Spomínam si na dobré, ale aj na tie horšie časy. V prvom rade ďakujem SSOŠ Via Humana za poskytnutie kvalitného vzdelania, ktoré si budem niesť ešte veľmi dlho. Tých spomienok je samozrejme veľa. Prvý raz prekročenie prahu školy, zoznamovanie sa s kolektívom aj s učivom, následná imatrikulácia, postup do druhého ročníka, 750. výročie mesta Senica až po ukončenie maturitnou skúškou. Posledným prekročením prahu školy sa zo mňa stal iný človek. Prajem SSOŠ Via Humana ešte veľa odučených rokov, aby mnoho študentov vstúpilo do školy s nevedomosťou a vystúpili s množstvom vedomostí a kvalifikovaného vzdelania, ktoré si sami zvolia. Nezabudnuteľné. Škola nielen pripravuje študentov na štúdium, ale aj na život. Veľa úspechov!

SSOŠ Humanus Via som študoval od roku 1997 až 2001. Môj odbor, ktorý som vyštudoval, znel: Obchod a informačné služby so zameraním na Medzinárodné obchodné vzťahy. Po štúdiu som začal pracovať vo firme Interspedit spol. s.r.o., pobočka HP Petržalka Berg ako špeditér. Neskôr som prestúpil na pracovisko Trnava a nakoniec Nové Mesto nad Váhom ako colný deklarant... Z najväčších zážitkov, ktoré som prežil v škole, patrí návšteva jedného z najväčších miest Európy - Paríža. A celkovo - boli sme fajn partia a veľmi rád si spomínam na chvíle prežité v škole. Škole do budúcnosti prajem hlavne veľa úspechov v ďalšom pokračovaní.

Moje študentské časy som strávila v Senici, keď škola bola vo svojich začiatkoch. Škola fungovala v budove na konci mesta na dvoch chodbách prerobených kancelárií, no bola útulná a pestrá a mali sme tapacírované stoličky, čo všetkých vtedy udivovalo. :) V triede sme boli samé sebavedomé a ambiciózne dievčatá, volali nás Amazonky, no nebolo ľahké s nami vyjsť, možno preto sa nám stále menili triedni učitelia. Počas týchto bujarých študentských rokov sme si na Humanuske dosť užili a zažili na lyžovačkách alebo výletoch či praxi, veď o to nám - študentom išlo. Ale veľa srandy bolo aj v triede v laviciach aj s učiteľmi, mali sme s nimi blízky a kamarátsky vzťah. Keď som sa potom neskôr stala ich kolegyňou, vôbec ma neprekvapilo, akí sú, lebo už ako študentka som ich poznala. To bol môj základ, na ktorom som chcela stavať vzťahy s mojimi študentmi. Tiež moja posledná triedna učiteľka bola mojím veľkým vzorom. Vždy som túžila byť ako ona. Ona ma neskôr, ešte než som začala učiť, zobrala na školské lyžovačky a vďaka nej som sa stala lyžiarskou inštruktorkou a je to môj veľký koníček. S odstupom času spomínam v súvislosti so školskými časmi len na pekné chvíle a okrem už spomínanej triednej mi nielen v pamäti, ale aj v srdci utkvel vtedajší zástupca školy. Po maturite som bola rok v Nemecku v našej partnerskej škole Bleibergquelle vo Velberte, potom som študovala nemecký jazyk a literatúru na vysokej škole v Bratislave. Po štúdiu som nastúpila späť na Humanusku ako učiteľka, tak som spolu so školou prežila tých 20 rokov a mohla som sledovať ako sa mení a rozvíja.

Škola Via Humana mi přinesla nejenom kvalitní vzdělání v oboru "Výživa a šport", ale také ty nejkrásnejší vzpomínky. Skrze lidí, kteří byli součástí této školy, jsem měl pocit, že na mně každému záleží. Jsem hrdý na to, že jsem zde mohl studovat. Děkuji za všechno. Přeji každému, kdo bude na Via Humana studovat, ať zažije to co já...

Na našu „Humanusku” budem veľmi rád spomínať hlavne v dobrom. Nie vždy to bola škola hrou a nie vždy to bolo jednoduché. Ale dala mi do života viac ako sa môže zdať. Organizovanie rôznych eventov, študentský život a hlavne prostredie a profesionalita, o ktorú sa škola postarala. Nesmierne si vážim profesorov a všetkých kompetentných, ktorí sa podieľali alebo podieľajú na fungovaní školy. Humanuske ďakujem hlavne za spoznanie výborných ľudí, či už spolužiakov alebo profesorov. Vždy sa rád vraciam a porozprávam sa s ľuďmi, ktorí mi dali do života veľmi veľa a spríjemnili mi najlepšie roky v škole. Do budúcna by som škole poprial len to najlepšie a študentom aby mali minimálne také prostredie a zážitky ako ja. Za to vám všetkým patrí jedno veľké ĎAKUJEM.

Moja škola života. Celý pubertálny život som sa videla ako milá učiteľka v škôlke. Keď prišiel deň D a rozhodovalo sa o mojom živote, rozhodlo sa pre školu zameranú na Marketing. Takže žiadna milá pani učiteľka zo mňa nebude. Pri vstupnom psychologickom teste sa neprejavili žiadne odchýlky od chybného výberu mojich rodičov, takže marketing bol to správne pre mňa. Začala som štúdium na strednej škole Humanus Via. Dlho som sa hľadala v predmetoch marketing a účtovníctvo, myslím, že márne. Jediné, čo ma zaujímalo, bol život ľudí okolo mňa. Učiteľky som mala veľmi milé a ľudské. Som pyšná na pochvalu pani učiteľky Lazárikovej, ktorá ma pochválila za čítanie, milovala môj hlas, takže som pravidelne čítala na jej hodine. Pochvalu od pani učiteľky Chmurčiakovej za moju dúhu života, v ktorej som nakreslila vývoj človeka od narodenia až po smrť. A nikdy nezabudnem na vášeň v očiach pani učiteľky Ilčíkovej pri prednáške francúzskej literatúry. Po škole som skúsila využiť znalosti účtovníctva v účtovnej firme, ale márne. Nástup na Obecný úrad v našej dedine mi umožnil znova kontakt s ľuďmi a deťmi školy pri rôznych projektoch. A dnes som matkou troch krásnych dcér, ktoré nadovšetko milujem, manažujem ich život od raňajok až po záľuby, koníčky, hru a postup práce pri kúpaní a ukladaní do postieľok. Momentálne som spokojná tam, kde som. Ale človek nikdy nevie, kde skončí a čo využije z toho, čomu sa naučil. Želám mojej škole, aby sa jej darilo do budúcnosti tak, ako doteraz, aby vychádzalo zo školy stále toľko usmiatych mladých tvárí, ako za mojich čias... Humanus Via - moja škola života.

Na strednú mám dobré spomienky, mali sme, povedal by som, relatívne dobrý kolektív, takže aj keď boli hádky, tak bola aj sranda. Škole by som poprial ďalšie úspešné roky pôsobenia a veľa študentov, ktorí budú snaživejší ako my.

Odkiaľsi z kúta sveta vial do môjho života vietor nádeje. Bolo to v čase rozhodnutia sa pre svoju zmenu v živote, slobodný výber možnosti, ktorá na mňa čakala. Cítila som, že život ma pomocou každého dňa učí a veci, ktoré ma doposiaľ naučil, mám vziať so sebou, keď budem kráčať po novej ceste za cieľom naučiť sa viac, aby som vynikala múdrosťou. Verila som, že veci po ktorých túžim, nájdem len na mieste, kde stojí tajomný chrám múdrosti. V mojich pocitoch sa vypínal vysoko do nebies až uchopoval hviezdy a ich energiou korenil atmosféru všade dookola. Odkedy som sa o ňom dopočula, odvtedy som oň bojovala celou svojou dušou. V jeden deň mi však prišla odpoveď, ako správa pod krídlom holuba, že budem súčasťou okúzľujúceho miesta. Bola som tam prijatá a v ten okamih mi môj zrak zabodnutý do listiny obsahujúcej šťastnú novinu zalial slaný dážď radosti. Taký prudký, že jedna kvapka za druhou padali s chvením a cvengli na otvorený papier ako tie najvzácnejšie diamanty na svete. Od tej doby ubehli dni už rýchlejšie, lebo napätie a boj skončil a moje šťastie zvíťazilo pomocou mojej nádeje. Ako víťazka som sa vybrala na novú cestu so svojím vnímaním a hodnotením každej situácie, ktoré sa líši od vnímania a pociťovania iných ľudí, lebo každý jeden je výnimočný a jedinečný sám osebe, a preto máme aj rozdielne osudy. Mňa osud priviedol na vysnívané miesto, utešené uprostred mesta Skalica, obkľúčené voňavými a zelenými kríkmi a týčiacou sa sochou pomedzi. V skutočnosti som nevidela žiadny chrám, ale novú a menšiu budovu školy s názvom Via Humana. Čím bližšie som prichádzala, tým každý krok znamenal niečo nové a opradené tajomstvom. Celá situácia radosti predstavovala bielu mačku šťastia, ktorá človeka privedie ku kľúču od tajnej komnaty čistoty, do ktorej keď vstúpi, tak sa mu otvorí šiesty zmysel. Volalo ma čosi bližšie a keď som pristúpila, oboznámila som sa so všetkým novým, s novým akoby svetom šepkajúcim o hviezdnych rojoch. Prespávala som v kvetinovom raji, v budove internátu, kde sa po stenách chodby týčili farebné kvety z papiera. Boli výtvormi našich vychovávateliek s romantickými dušami. Večer som pristúpila k balkónu na konci chodby a hľadela do tisícich očí nočnej oblohy. Taktiež každé ráno ma budilo slnečným úsmevom a euforicky sprevádzalo do ríše školy Via Humana. Tam ma atmosféra privila blankytným rúchom a ja som v momente pocítila, že ma nadnášajú perleťové vlákna. Do srdca mi vlievali pieseň, ako keď sa pradávno vchádzalo bránou do Ríma, tak vznešeného, za slávou a čestnosťou do slnečnej, oblyskujúcej a diamantovej siene. Pomocou mojich pocitov som takto vznešene ospevovala nové prostredie, ktoré so sebou prinášalo ďalšie situácie, veľmi vhodné na to, aby som mohla správne hodnotiť. Otvorila sa mi brána, celá zo striebra, za ktorou sa nachádzala sféra vedy a výskumu. V momente som mala pocit, ako keby som sa dostala do budúcnosti, do doby dokonalej techniky, vedy a robotiky, hoci som bola v dnešnej dobe zatiaľ len modernej. Vplývala na mňa totiž celá technika počítačov, informačných systémov a zrazu som pochopila, že to je miesto pre mňa. Samotná informatika ma utešovala, lebo som si nebola až tak istá vkročiť viac do vecí, o ktorých som vedela len máličko. Postupom času, ktorý ma prevádzal dejmi, som zažívala rôzne chvíle plné túžby, napätia, ale aj boja. Lebo za bránou ríše informatiky boli tajné komnaty v ktorých na mňa číhal určitý predmet, ktorý som mala povinnosťou zvládnuť. Dala som si sľub, že musím dokázať a zvíťaziť, keď ma osud nasmeroval správnou cestou. V ríši informatiky a v boji som sa cítila porazená, ale vždy do mňa vstúpila moc, ak som mala tú česť porozprávať sa zoči-voči s výnimočnými ľuďmi, pretože boli prívetiví. V každom boji som sa držala ich rád a s potešením som šla aj do toho najväčšieho. Nevynikala som dokonalými vedomosťami v komnate najhlavnejšieho predmetu – programovania. Hneď pri vstupe do komnaty ma prúd vody strhol doprostred akoby oceánu, kde som musela bojovať – sama a sama na seba sa spoliehať, že to dokážem. Videla som iných, ako sa chytali objavených trosiek a zachránili sa. Tí vynikali vedomosťami z programovania a u nich bol už boj vyhraný. Sústredila som sa na svoju nádej a na filozofické rozmýšľanie, ktorým uteším každé svoje rany. Vďaka nemu a ťažkému boju som sa naučila samostatnosti a víťazstva v živote. Nikdy nezabudnem ani na osobu, ktorá bola podnetom k mojej samostatnosti a odvahe voči stiesneným chvíľam spôsobeným zlými ľuďmi. Osoba, ktorá mi bola tajným kľúčom ku slobode, slnečným lúčom žiariacim cez všetky prašné chvíle a nádejou. Bola ňou pani Sládková, ku ktorej sa neskôr pridali aj ostatní kolegovia, aby zabezpečili môj pokoj v duši, lebo ho narúšal šum tak nezrozumiteľný a chaotický, hlas zlej duše človeka, ktorý mi chcel ublížiť. Mojou odmenou v ťažkom boji bola odvaha a vedomosti a odmenou pre filozofické myslenie, ktoré som používala denne bol breh potešenia, na ktorom rástli zelené palmy a na slnkom zaliatej pláži stála osoba, ktorá mi podala ruku a priviedla ma k bráne básnictva. Vedela, že sa zaoberám poéziou a túžim ju tvoriť všade, kam len vkročím. Tou osobou bola pani Rothová, ktorej vždy budem vďačiť za šťastie, ktoré mi poskytovala a mňa nadnášalo aj v radosti aj v boji. Prostredie som vnímala ešte viac a do básnickej duše sa začali sypať hviezdy z oblohy tak rýchlo, že čoskoro by mi tam bol vpadol celý vesmír. Ríšu informatiky som začala vnímať ako výskumné centrum pre celý vesmír. Moji spolužiaci, ktorí vynikali v programovaní a v počítačových sieťach, sa mi javili ako najmocnejší astronauti, ale sami mali iné pocity. A ja s filozofickou dušou som len ticho snívala o chvíli, kedy rozpoviem, že na každej hodine v komnate počítačových sietí, keď vkročil pán Mikič, tešila som sa s pocitom, že sa nachádzam v riadiacom centre v blízkosti raketoplánov. Síce sa všetko týkalo počítačov, priťahovala ma technika a prax uprostred pípajúcich a svetielkujúcich prístrojov. Pomohlo mi, že som sa prihlásila na krúžok z počítačových sietí, kde ma neuveriteľne priťahovalo pájkovanie a programovanie alarmov na plošných spojoch. Keď som časom so svojimi znalosťami tvorila stále nové sieťové káble a bola vyslaná do rôznych miestností školy, pretože som ich vytvorila funkčne, cítila som sa aj ako vo výskumnom centre robotiky a zároveň ako utešená astronautka v riadiacom centre NASA. Prostredie na mňa vplývalo až tak veľmi, že som sa začala obliekať do nového štýlu, ktorý znázorňoval všetky moje pocity. V strieborno-čiernom štýle som sa cítila ako vedkyňa robotiky spolu s tajomstvom vesmíru. Tento pocit potvrdzovala aj prítomnosť pani Látalovej, ktorá sa mi javila tiež ako vedkyňa robotiky, tak milá a láskavá, že jej úsmev bol pre mňa liekom pre motiváciu. Nikto to však nevedel a ja som schválne nehovorila, lebo som bola zvedavá, či ma niekto odhadne. Lepšie povedané, či niekto dokáže vnímať moju dušu, ktorá má veľa prianí. Stalo sa tak o chvíľu, že sa mi prianie splnilo. Ľudia si všimli, čo ma zaujíma a tiež že som vnímavá. Vtedy oni, učitelia informatiky, súhlasili s tým, aby som určité deje ktoré si tak vážim, zachytila. Z komnaty vyšiel pán Truba a s dôverou mi zveril do rúk svoju kameru. Priviedol ma do času rôznych akcií a v tom momente bolo zachytenie výnimočných udalostí v mojich rukách. Bola som vtedy tak hrdá a sebavedomá, že mi až niečo šepkalo, že ja zvíťazím. Prechádzala som ríšami nielen informatiky, ale aj cestovného ruchu, marketingu, alebo športu či hotelierstva a vždy s kamerou v ruke a s mojím presným okom. V tichosti som si vážila dávnych vedcov, ktorí vytvorili kameru, alebo fotoaparát. „Museli si vážiť život,“ vravela som „a mať šťastie, lebo si priali vytvoriť prístroj na zachytenie dejov a dokázali to.“ Bolo pre mňa zábavné porovnávať ľudí nielen z minulosti s ľuďmi v prítomnosti, ale hlavne ľudí, ktorí boli okolo mňa. Viem, že každý jeden je svojský a jedinečný, niekto je múdrejší, ale nepresvedčilo ma ich veľa o takej svojskosti, že si povedia svoj názor a sú podobnej povahy ako ja. Taktiež som sa prispôsobila, ale rýchlo som prišla na to, že ak nie som sama sebou, veľmi to človeku škodí. Pretvára ho, vťahuje do falošnosti a klamstva ako som na sebe zbadala. Padala som do hlbín tak ťažká a aj tak som nezvíťazila nad ľuďmi, ktorí ma takou urobili. Teraz ale vďačím za to, že som mala tú možnosť vyskúšať si to, porovnávať a hodnotiť. Poučila som sa na vlastnej slabosti, aby som teraz mohla víťaziť a uvedomovať si, že byť sama sebou, ako som bola keď som prechádzala pocitom vesmíru a raketoplánov je tá najkrajšia hrdosť akú človek môže mať. V každej situácii – či v sklamaní, alebo v šťastí som si už vedela poradiť. A to tak, že som začala premýšľať, až som si vytvorila na určitú vec pozitívnu teóriu, ktorá sa týkala mojich záujmov a fantázie. Aj ťažké situácie som opisovala v básniach, ktorým som verila, že sú tak múdre. „Raz vyhrajú,“ vravela som, lebo moje presvedčenie bolo pomenované názvom „Ako sa rodí úspech“. Pomocou nádeje mi v duši vládol kľud a hrdosť, že si dokážem vytvoriť krásne predstavy výskumného centra, ktoré som cítila zo školy Via Humana. Tie však nestačili na zvíťazenie a posledný, najťažší boj v období – na maturitu. Potrebovali sa vedomosti. Keď vial z diaľky jarný vietor, ale počasie bolo ešte sychravé, bolo to posledného roku v tomto kráľovstve. Pripravená poctivými profesorkami na boj so slovenčinou a literatúrou, ktorá siaha do minulosti, som nestála a nepozerala na steny školy uprene a vtiahnutá do reality. Keby človek prežíval len realitu, neskutočne by ho ranila túžba po zvládnutí maturity a tiež všetky predstavy budúcnosti. Ja som si maturitu uľahčila svojimi pocitmi, takže som sa nachádzala spolovice v realite a spolovice v nadnesených predstavách. V triede, kde sa konala maturita, cítila som sa ako na bojovom poli. Na svojom koni odvahy som ligotavým mečom múdrosti porážala nepriateľov – všetky maturitné otázky. Cez prestávky chodili dievčatá z cestovného ruchu po chodbách školy s bielym hroznom na tanieroch a ponúkli mi ho, ako keby váženej osobe. Okamžite ma atmosféra vtiahla do doby dávneho Ríma, kde si víťaz po ukrutnom boji osviežil všetku myseľ. Chvíľa slávy sa presunula, ako pomocou stroja času, keď som sa ocitla pred maturitou z programovania. Po boku mi nestáli žiadne légie vojakov na bojovom poli, ale boj sa mi zdal dosť odlišný. Totiž pri všetkých maturitných otázkach z informatiky sa mi zintenzívnil pocit riadiaceho centra. Náladu som si zdvihla pomocou predstavy, že kráčam ako astronautka k môjmu raketoplánu, ale najprv musím prejsť skúškou, ktorá sa konala o jednu miestnosť pred ťažkými dverami, za ktorými stál nádherný lesknúci sa raketoplán. Po skúške sa rozhodne, komu sa otvoria ťažké dvere ku slobode, ktorou sa priblíži až do duše samotného vesmíru. Predstavovala som si určitých ľudí, ako kráčajú von. Lenže, keď som sa na poslednej skúške dozvedela, že som zvládla maturitu, pozerala som do tvárí pána Psotu, pána Mikiča, pána Trubu a do tváre pani Rothovej a pani Ráčkovej, videla som strieborné hviezdy vo vesmíre na dosah. Vyšla som z komnaty s očami zaliatymi vodopádom šťastia a sadla si na pohodlné kreslo na chodbe školy, ktoré sladilo pohodlie. O chvíľu prišiel spolužiak ku mne a podal mi pero so slovami: „Bibi, profesori mi povedali, že Ti to mám dať.“ Okamžite som pochopila, že osud funguje a že moje pocity boli správne, že boli akoby intuíciou. Pero, ktoré mi spolužiak priniesol bolo v komnate, kde vládla atmosféra riadiaceho centra. S ním som písala prípravu k maturite, keď som si vytiahla otázky o sieťových kábloch, ktorým som sa celý čas venovala. Vďačím, že ľudia dokázali vidieť do mojej duše a pero mi poslali preto, lebo bolo pre mňa najvzácnejšie. Malo totiž úplný tvar rakety, modrej farby a znázorňovalo moje víťazstvo. Pochopila som, že odteraz mám znovu voľnosť pre svoj výber nového kúta sveta. Hrdo som vravela svoj výrok: „Osud človeka je program, ktorý funguje“ a v očiach ľudí, ktorí ma učili, videla som hrdosť z môjho víťazstva. Za všetkým stál človek, ktorý držal nás informatikov na správnej ceste. Celý čas sme boli pod dohľadom pána Rotha, nášho triedneho, ktorý nás vo všetkom podporoval. Aj mne v čase odchádzania prial všetko dobré v živote a dal mi do ruky cenu a diplom za poézie, ktoré som tohto posledného roku poslala do súťaže. Nestalo by sa to tak, keby ma osud nespojil s osobou, ktorá ma k tejto možnosti priviedla – s pani Rothovou. Stalo sa to, po čom som túžila a čomu som verila. Spomínam na naše kuchárky, ktoré sa s láskavosťou o nás celý čas starali. Naposledy mi do nosa zaviala vôňa obeda. Odchádzala som z komnaty a z ríše informatiky ako z ríše riadiaceho centra. Otvorili sa mi ťažké dvere a ja som skutočne zazrela nádherný raketoplán, ktorým som sa dostala ku hviezdam, do nového kráľovstva. Tam však akoby ma vtiahol čas do dávnoveku k starovekým Grékom, ktorí rátajú hviezdy a básnia o vesmíre. Dnes sedím na purpurovom tróne samotnej vládkyne filozofie, so zlatým vavrínom múdrossti na hlave, ktorá sama uvila zo zachovaných bádaní. Cítim sa mocnou kráľovnou s obrovskými možnosťami v živote a nestalo by sa tak nádherne, ak by som sa predtým nedala na správnu cestu, ktorá viedla školou Via Humana. S hrdosťou a vďačnosťou nikdy nezabudnem na všetky prežité chvíle a na prívetivých ľudí, ktorí ma obklopovali. "Ja, Bibiana, bývalá študentka školy Via Humana, víťazím dnes kvôli môjmu šťastnému osudu!"

Utieklo to ako voda. Mám len dobré spomienky. Spoznala som skvelú partiu ľudí, s ktorými sme v kontakte doteraz. Vtedy ešte ako pätnásťročné „dieťa“ som netušila, čím chcem byť, čo chcem v živote robiť a už vôbec nie, kam ísť študovať. Na Via Humana som vyštudovala odbor Služby v cestovnom ruchu s rozšírenou výučbou cudzích jazykov a postupom času som zistila, že to je „to“, čomu by som sa chcela v živote venovať, čo by ma napĺňalo a robilo šťastnou – cestovanie. Cestujem doteraz, spoznávam krajiny, ich kultúru a pamiatky, aj vďaka tejto škole, na ktorej som sa toho veľa naučila. Som šťastná a rada, že som si vybrala práve taký odbor.

Moja alma mater, Via Humana, oslavovala 25. výročie vzniku. 25 rokov, inak povedané, štvrťstoročie! Ak sa už pri výročí akejkoľvek inštitúcie prvý raz vyskytne slovo "storočie", symbolizuje to, že táto inštitúcia už prekonala tie najťažšie krízy, vytvorila zázemie a vznikla tradícia. A štvrťstoročie, to už je tradícia, ktorá poskytuje každému, kto o ňu prejaví záujem, oporný múr. Ale nie taký múr, ktorý bráni v rozlete, ale taký, ktorý vytvára pocit bezpečia, pocit domova a pocit, že sa sem môžem vždy vrátiť. A tieto pocity sú pre mladých ľudí, ktorí chcú zmeniť svet, veľmi dôležité. Ja som bol súčasťou tohto úžasného spoločenstva ľudí, menom Via Humana, 4 roky a nikdy som neľutoval svoje rozhodnutie. Toto prajem našej škole aj naďalej, aby s týmto pocitom odchádzali všetci jej absolventi. Prajem jej minimálne ďalšie 3 štvrťstoročia. Nech žije!

Vlastné spomienky na školu Via Humana sú ako vrátenie sa v čase na začiatok. Tam, odkiaľ sa začína jeden príbeh. Z miesta, odkiaľ treba vykročiť. Vykročila som tou cestou v ústrety, na strednú školu Via Humana, po ceste ľudskosti. Mala som tú česť študovať Informatiku a informačné systémy, lenže to najpodstatnejšie tkvie v niečom lepšom popri štúdiu. Prišla som do vyspelej spoločnosti, do reality života, do sfér zvládania bojov a dosahovania víťazstiev, do priateľských sfér dobra a spravodlivosti, úcty a ochoty, medzi ľudí, ktorí sa vás z celej vôle snažia posunúť vpred, nielen na vyspelú úroveň ohľadom štúdia, ale najmä objaviť hodnotu vlastného vnútra, hodnotu vlastnej duše. Tu som pochopila, že som sa vybrala správnou cestou. Bola to cesta výnimočnosti, cesta možnosti dokázať viac, oveľa viac, dokázať i nemožné. Táto výzva išla z ďalekého "nedohľadna" a čím bližšie som prichádzala, tým viac som pociťovala výnimočnú silu. Všetka sloboda. akou som prichádzala, ukazovala na inteligenciu doby, ktorá vyzýva kráčať vpred a nevzdať sa. Nikdy, nevzdať sa. Odtiaľ by som sa dnes chcela úprimne z celého srdca poďakovať všetkým, s ktorými som mala česť poznať sa, byť v kontakte, všetkým, ktorí ma naučili múdrosti, ktorú využívam, ktorí mi od srdca pomáhali a tým ma motivovali a nasmerovali vpred. Dnes sa vďaka tejto výnimočnej ceste viem oveľa lepšie orientovať v realite sveta, v problematických situáciách a prípadoch sveta. Mojím presvedčením je dnes pevná nádej, že existuje možnosť dokázať aj to, čo sa zdá byť nemožné – v mojom prípade presvedčenie, že aj zlo na svete je možné naviesť správnou cestou. A z celého srdca dnes túžim pomáhať ostatným. Všetkým vyučujúcim patrí moje úprimné a srdečné „ďakujem“ a prajem im veľa úspechov, no najmä vôľu nevzdávať sa nikdy v živote, veriť v dobro a zažívať ho, zažívať zázraky, pretože sami ma to naučili. Vážim si všetko, čo ste pre mňa urobili. Všetky vedomosti využijem najsprávnejšie ako sa dá.

My a Via Humana...Teraz sme tu my dvaja spolu, už ako absolventi a spomíname na tie roky, ktoré sú navždy preč. Celé štyri roky sme na to netrpezlivo čakali a keď sa nám podarilo úspešne dokončiť štúdium, máme sto chutí sa vrátiť späť do čias, kedy sme nemuseli na pleciach niesť toľkú zodpovednosť, ktorá prichádza so samostatným životom. Vrátiť sa do tých čias, kedy sme pri troche šťastia prebehli dverami o 08:10 alebo ak sme mali naozaj dobrý deň tak o 08:05 a v zákrute sme obehli profesora ešte pred začatím hodiny. To sme mali vyhraté. No a ak nie, tak sme mali problém. Okrem teda neprezutých prezuviek, ktoré z celej našej triedy mali možno desiati, bol tu ešte väčší. Ak si od nás pani triedna profesorka pýtala ospravedlnenku z Januára v Máji. Nemôžem povedať, ,,keď zazvonilo“, nakoľko naša škola bola ľudská a ten otravný stroj nepoužívala a ani nepoužíva. Jednoducho, ako náhle sme ukončili hodinu, začala sa v nás prebúdzať naša vášeň. Nie ani tak po štúdiu, ako čo si kde môžeme ,,požičať“. Či už taburetky, nástenky, výzdobu triedy, no ak nám tá vec už prišla neužitočná, šmarili sme ju do našich slávnych ,,skladových priestorov“ , pri ktorých ste mali strach i sedieť, aby na vás niečo nespadlo. Našli by ste tam všetko od tenisiek, cez učebnice, týždeň staré jedlo, ťaháky, až po triednu výzdobu. U nej treba spomenúť, že sme naň mysleli vždy včas! Vianočný stromček stál na svojom mieste už od septembra, veľkonočné kraslice sme mali ihneď po vianočných prázdninách. Nehovoriac o našom betleheme – neverili by ste, na koľko spôsobov je tá vec využiteľná. Tí „kreatívni markeťáci“ sa dokonca rozhodli si založiť aj botanickú záhradu. Naše fikusy a iné buriny mali u nás veľmi ťažký život. Prestávky sme však využívali, aby sme odhalili aj svoje skryté herecké nadania. Raz sme sedeli v triede ako na tlačovej konferencií Mojsejovcov, druhý raz sa priestor pred tabuľou zmenil na tanečný parket z Lets dance. Pred tabuľou sme však tancovali aj pri našich odpovediach. Nikto z nás nezabudne na to, keď Soňa spoznávala cez telefonickú komunikáciu vzdelanie človeka alebo keď Roman zaviedol daň od komína. My sme boli vždy veľmi poslušná trieda, bohužiaľ si to na škole o nás nikto nemyslel. Nechýbalo kopec kreativity, aj vďaka tomu sme dokázali zaviesť školskú televíziu alebo postaviť najlepšieho snehuliaka. Ešte teraz spomínam ako sme sa objímali celá trieda aj spolu s pani riaditeľkou, neuveriteľné emócie. Aj vďaka tomuto všetkému sme sa dostali na obrazovky Markízy a STV. Naša škola nebola nikdy iba školou. Nehovoríme, že sme do nej vždy chodili s radosťou, no naša škola sa vždy líšila od iných. Neboli sme tou školou, čo bola iba budovou s ľuďmi. Pani riaditeľka a vedenie školy sa nám vždy snažili štúdium spraviť nejakým zaujímavým. Či už cez projekty, akcie, do ktorých sme sa pravidelne a s veľkým nasadením zapájali, alebo – a hlavne, osobným prístupom ku študentom. Niekedy boli tvrdí, ale to bol iba prostriedok k tomu, aby sa prejavilo to, čo naozaj vieme. Ak to išlo, vždy sa snažili vyjsť v ústrety. Pri spomienke na štúdium na ,,Humanuske“ mám problém, vôbec sa rozhodnúť, kde v živote začať. Najradšej by sme vrátili všetko späť. No chceme skonštatovať jedno, študenti, užívajte si štúdium na Via Humana. Všetko, každá usmievavá situácia je peknou spomienkou, každá zlá poučením do života. Aj keď už nie sme študenti Via Humana, vieme, že sme tam vždy mali a vždy máme silnú podporu.

Škola Via Humana mi ukázala nový pohľad na školu, ktorý bol plný nových možností v zdokonaľovaní sa, podpory a ľudskosti. Učitelia boli vždy veľmi nápomocní. Videla som ich snahu pomôcť nám, študentom, čo najviac a taktiež boli spravodliví. Sama som teraz učiteľka a viem, že to učitelia nemajú vôbec ľahké. Takže mojimi slovami chcem osloviť  študentov, aby si vážili svojich učiteľov a ich prácu a taktiež učiteľov, ktorým prajem veľa síl a trpezlivosti. Vzdelávanie je naša budúcnosť a škola Via Humana mi pomohla si nájsť k nej cestu.

Zo strednej školy mám len dobré spomienky. Spoznal som skvelú partiu ľudí, vznikli nové priateľstvá. Spomínam si, ako som videl prvýkrát mojich spolužiakov na začiatku školského roka. Všetci sme stáli v jednom rade a ja som si povedal: „Pekne, na štyri roky je o zábavu postarané.“ Spomínam na prvé dni ticha, keď nikto nikoho nepoznal a mená sme len hádali. Ako prváci sme si vraveli, že štyri roky sú veľmi ďaleko v nedohľadne. Opak bol však pravdou. Rok sa míňal s rokom, až dokým maturita nezačala klopať na dvere. Z nebojácnych skúsených štvrtákov sa razom stali stali bojazliví maturanti. Nepozerajúc na veľa učiva a veľa mučivých diktátov bolo pre mňa obdobie na Via Humana  najkrajším obdobím. Za úplne najlepší zážitok zo všetkých, hneď po návštevách divadla, považujem výlet do Paríža. Tam sa mi splnil sen a to stáť na najvyššom bode Eiffelovej veže. Milé profesorky a profesori, práve vám patrí najväčšia vďaka. Klobúk dole. Želám vám, nech máte stále úspešných študentov, nech sa vám darí a nech ste stále takí, akí ste, plní optimizmu a radosti. Milá VIA HUMANA! Ťažko uveriť, že si tu s nami už viac ako 25 rokov. Želám ti, aby si mala ešte veľa, veľa šikovných a múdrych študentov, krajšiu fasádu a veľa ďalších rokov pred sebou. Jedným slovom povedané: "Ďakujem."

V mojich začiatkoch, keď som nastúpil na Humanusku, som si myslel, že prežijem úplnú klasiku študentského života a to v tom klasickom zmysle - vyučovanie v škole a pobyt na internáte. Ale ani zďaleka to nebolo tak, ako som si myslel. Neveril som tomu, že tu nájdem toľko kamarátov a už vôbec nie tomu, že profesori vedia na hodinách spraviť peknú zábavu. Veľakrát sme triedy opúšťali vysmiati od ucha k uchu. Nikdy som sa nestretol s tým, že keď som učivu nechápal, tak môžem prísť na doučovanie alebo si napísať opravný test z učiva, ktoré som domrvil, no tu to bolo samozrejmosťou. Počas štvorročného pobytu na Humanuske som sa zúčastnil výletu do Osvienčimu, rôznych akcií, ako napríklad Slnovrat, z ktorého som mal veľké obavy, lebo som si myslel, že nebudem vedieť tancovať, no naučil som sa. Škola usporiadala veľa prednášok, ktorých som sa zúčastnil a niektoré z nich boli veľmi poučné a myslím si, že každému z nás prospeli. Humanuska mi dala veľa užitočných rád do života. Nakoniec mi zostalo iba veľa a veľa pekných spomienok na školu a tiež na internát, ktorého som bol tiež súčasťou. Chcem Humanuske popriať veľa úspechov do ďalšieho jej pôsobenia a nech je ešte úspešnejšou školou akou je teraz. I keď si myslím, že už teraz je najlepšia, ale jedno viem určite, nikdy nebudem ľutovať, že som si vybral práve HUMANUSKU.