HODNOTY, NA KTORÝCH ZÁLEŽÍ: PRAVDA A SLOBODA
16. apríla 2025
PROFESIA DAYS 2025
24. apríla 2025Spomienka na ženu s veľkým srdcom, ktorá by sa tento rok dožila 100 rokov
Tento rok si pripomíname 100. výročie narodenia Heleny Weinwurmovej – výnimočnej ženy, ktorej život bol symbolom odvahy, pevného presvedčenia a hlbokej ľudskosti. Jej odkaz ostáva živý v našich srdciach a pamäti, ako inšpirácia pre budúce generácie. Nech je táto spomienka poctou jej pamiatke a pripomenutím hodnôt, ktoré s tichou silou reprezentovala.
„My ľudia sme dobrí, zlí, leniví, pracovití. Každý z nás nejaký je. Nerozumiem, prečo sme schopní ubližovať jeden druhému len pre jeho inakosť. Len preto, že je niekto iného vierovyznania, národnosti alebo inej farby pleti. Je to veľká krivda na človeku. Mrzí ma, že sme dovolili, aby to zašlo tak ďaleko. V koncentračnom tábore mi zabili rodičov a všetkých bratov. Rozhodla som sa hovoriť o tom, čo som prežila, hoci moje spomienky sú veľmi bolestivé. Sú medzi nami aj takí, ktorí ich v sebe navždy zavreli, lebo o nich nemali silu rozprávať. Považujem za svoju povinnosť podávať svedectvo ďalším generáciám, pretože široko-ďaleko som bola jedinou svedkyňou z prvého západoslovenského transportu. Verím, že mi bolo súdené prežiť, aby som svoj príbeh mohla odovzdať druhým. Veľmi vás prosím, nikdy nedovoľte, aby sa ešte raz niečo také zopakovalo. Ostala som Židovka a som na to hrdá.“
Helena Weinwurmová na tému "Odpustiť, ale nezabúdať - jedna z ciest, ako zostať človekom". Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia na tému Humanizmus - východisko z netolerancie pod gesciou riaditeľky D. D. Mikulovej (9. september 2010 v Dome kultúry Skalica).
ĽUDSKÉ PRÁVA V ZRKADLE ŽIVOTA HELENY WEINWURMOVEJ
HELENA WEINWURMOVÁ – WEISSOVÁ
* 24. 4. 1925
† 22. 4. 2015
„Necítim nenávisť. Každý si nesieme vo svojom príbehu to svoje. Najviac mi je ľúto, keď deti trpia za zlo, ktorého sa dopustili ich rodičia.“
Narodila sa 24. 4. 1925 v Bučanoch, malej dedinke v blízkosti Trnavy. Do svojich štrnástich rokov vyrastala v pokojnom rodinnom a spoločenskom prostredí. Z meštianky a idylky každodenných školských povinností ju vytrhla nepredstaviteľná vlna intolerancie novovzniknutého klérofašistického štátu, ktorý niesol hrdý názov Slovensko.
Ako sedemnásťročná zažila veľké a neľudské poníženie. Stala sa obeťou holokaustu a tri roky (možno najkrajšie a najčistejšie v živote každého človeka) strávila v koncentračnom tábore Osvienčim. Za to, že tieto hrôzy prežila, vďačí ako sama hovorila osudu, ale určite aj svojej nezlomnej vôli a chuti žiť.
V koncentračnom tábore prišla o svojich rodičov a väčšinu súrodencov a príbuzných. Po návrate z tohto pekla sa dlho liečila z traumy a chorôb, ktoré mal na svedomí pobyt v koncentračnom tábore. Svoju ďalšiu životnú cestu videla v pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú.
Najskôr pracovala ako pomocná zdravotná sestra a neskôr túto prácu vymenila za starostlivosť o malé deti v jasličkách. 22. 2. 1952 sa vydala za Alexandra Weinwurma, vdovca a otca dvoch detí Jozefa a Harryho. Z Bratislavy sa presťahovala za manželom do Holíča. Spolu sa im tu narodili ďalší dvaja synovia Peter a Pavol.
Práci v jasličkách zostala verná až do odchodu do dôchodku v roku 1977. Popritom sa aktívne zapojila do práce v Československom červenom kríži. Dlhé roky pôsobila ako tajomníčka mestskej organizácie, za čo získala niekoľko rezortných vyznamenaní.
Teta Hela, ako sme ju volali, žila obklopená priateľmi v Holíči a nevynechala žiadnu príležitosť, aby sa so svojimi životnými peripetiami nepodelila s mládežou, za čo jej budeme my, ktorí si uvedomujeme nebezpečenstvo zárodku akejkoľvek neznášanlivosti, navždy veľmi vďační.
ĽUDSKÉ PRÁVA SI MUSÍME AKTÍVNE CHRÁNIŤ
Každá demokratická ústava štátu, to znamená i Ústava Slovenskej republiky, má v sebe zakotvené základné ľudské práva a slobody, ktoré zaručujú občanom napríklad právo na život, osobnú slobodu, slobodu prejavu, svedomia, právo spolčovania a zhromažďovania, bezpečnosti a iné práva, čiže vytvárajú priestor pre dôstojný život.
Ľudské práva nadobúda človek narodením, Nemusí ich kupovať, či dediť. Hovoríme, že ľudské práva sú neodcudziteľné, pretože nikto nemá práva odňať ich žiadnemu človeku zo žiadneho dôvodu. Mali by byť teda súčasťou života každého človeka bez ohľadu na farbu pleti, rasu, pohlavie, náboženstvo, politické názory, národný, či sociálny pôvod.
V realite spoločenského života je dodržiavanie ľudských práv priamo úmerné k stupňu kultúrnej vyspelosti danej spoločnosti a úrovne demokracie v nej. Čím sú tradície hlbšie a demokracia je stabilnejšia a rozvinutejšia, tým sú ľudské práva lepšie zakorenené a zakotvené v jej štruktúrach a tvoria základné piliere spravodlivej spoločnosti. Ľudské práva zakotvené v zákonoch by mali mať vyššiu, a to morálnu nadstavbu, ktorá reguluje správanie sa každého jedného človeka.
Nedeliteľnou súčasťou ľudských práv sú aj povinnosti, ktoré si musí každý občan plniť voči sebe, voči svojej rodine, voči okoliu a voči spoločnosti. Bez individuálnej zodpovednosti každého človeka, bez tolerancie k potrebám iných, sa nemôže harmonicky vyvíjať ani celá spoločnosť.
S toleranciou, po slovensky znášanlivosťou, sa každý človeka stretáva denne na mnoho spôsobov. Stretáva sa však i s jej opakom intoleranciou, čiže neznášanlivosťou. Aký krehký je pomer tolerancie a intolerancie sa ľudstvo mohli vo svojich dejinách presvedčiť mnohokrát. Asi najkrikľavejšie obdobie je však obdobie 20. storočia, kedy ani technicky, dejinne a duševne vyspelá európska spoločnosť, teda spoločnosť, ktorá by mala poznať a poznala mechanizmus prerastania „nevinnej“ intolerancie do obrovských rozmerov, nedokázala ochrániť sama seba pred týmto fenoménom. Ľudské práva boli porušené priam obludným spôsobom.
V 20. storočí zomierali milióny ľudí, a to nielen na bojiskách svetových vojen, nielen muži, ženy, ale i deti. Nielen tí netolerantní, ale aj tí tolerantní, nielen tí, čo sa bránili, ale aj agresori a šíritelia intolerancie.
Otázka tolerancie, znášanlivosti, a to či názorovej, náboženskej, alebo radosvej, je hlboký filozoficko-spoločenský fenomén. Cesta k ľudskosti je cestou k tolerancii, no na druhej strane sa spája so zodpovednosťou a paradoxne s absolútnou intoleranciou ku všetkému, čo znášanlivosť nahlodáva už v základoch.
Súčasťou ľudských práv je i právo na protest, pokiaľ sú porušované ľudské práva v našom okolí. Nie je nič horšie, ak tolerujeme porušovanie ľudských práv a neznášanlivosť. A preto sa, milí priatelia, zamyslime, čo je ešte bezpečné vo svojom okolí tolerovať. V rodine, v meste a obci, v ktorej žijeme. Dobre si rozmyslime, čo sme ešte schopní a ochotní tolerovať v partnerských a priateľských vzťahoch, ale i v spoločenskom a politickom živote. Nájdime odvahu odmietnuť najmä neznášanlivosť k základným ľudským právam a slobodám, ktoré sa nás práve v tejto chvíli osobne nedotýkajú, nájdime odvahu reagovať na každú intoleranciu, ktorá si nectí základné zásady humanity a najmä individuálnej zodpovednosti.
ZAČALO TO NEVINNE
⭐
HELENA WEINWURMOVÁ – WEISSOVÁ HOVORÍ:
O RODINE
Naša početná rodina žila na veľkostatku „Wolt Springer“ patriacemu jednému Francúzovi, kde bol otec Ľudovít Weiss adjunkt (pomocný úradník). Matka Františka, rodená Wernerová bola domáca. Starala sa o 11 detí a domáce malé hospodárstvo. Rodičia boli veľmi pracovití a k pracovitosti viedli aj nás, deti. Skutočne, ja som mala 10 rokov a už som vedela urobiť veľa domácich prác. Žili sme v skromných, ale usporiadaných pomeroch, kde prioritou bolo vzdelanie nás detí, takže veľká časť rodinného rozpočtu išla na školy a učenie.
O OBCI
Bučany boli v tom čase dedinou s asi 2000 obyvateľmi a veľmi družné. Rodičia boli veľmi obľúbení, jednoduchí, skromní, dobrosrdeční. Mám veľmi pekné spomienky na svoje detstvo a na Bučany. Náš Židov tam bolo veľmi málo, pokiaľ si pamätám, boli sme tam 4 rodiny.
O ZMENE
Ako som naznačila, moji rodičia boli jednoduchí a skromní ľudia a mali veľmi pekné vzťahy s občanmi Bučian. Až v roku 1939, kedy vznikol Slovenský štát, sa začali prejavovať niektorí občania svojou protižidovskou nenávisťou. Ja som dlho nemohla prísť na to, kde sa takáto nenávisť objavila. A odvtedy už bol náš život narušený, iný.
Nepamätám si ani tak vyhlásenie Slovenského štátu, ako to, keď som bola označená židovskou hviezdou a vtedy bol život veľmi nepríjemný. Už ísť po ulici bolo dosť nebezpečné. Ako študentka meštianskej školy som sa cítila hrozne ponížená a mala som nepríjemný pocit, keď všetky oči na mňa pozerali. Ďalším ťažkým úderom pre mňa bolo to, že som nesmela chodiť do školy. Akoby som prestala byť človekom.
V roku 1940 sme celá rodina boli nútení presťahovať sa do Trnavy. Dom, v ktorom sme bývali v Bučanoch, sa zdal veliteľovi gardy pre nás príliš komfortný, tak nás chceli presťahovať do domu s ešte hlinenou dlážkou. Starší súrodenci, ktorí pracovali v Trnave, nám našli byť a my sme sa presťahovali. Označenie žltou hviezdou hralo veľkú rolu vo všetkom, v celom nasledujúcom mojom živote. Styk s ľuďmi už pôsobil na človeka veľmi nepríjemne.
O ZMENÁCH ĽUDÍ
V Bučanoch bol veliteľom gardy nejaký Pitron. Bol riaditeľom školy a ako si nasadil gardistickú uniformu, tak bol voči nám strašne, strašne krutý. Nemôžem povedať, že by bol ako riaditeľ školy a učiteľ nejaký hrubý, ale ako veliteľ gardy bol. Skutočne tam sa prejavil a pritom bol veľmi nábožne založený a dokonca bol v Bučanoch organistom.
O ZMENE
Ako som naznačila, moji rodičia boli jednoduchí a skromní ľudia a mali veľmi pekné vzťahy s občanmi Bučian. Až v roku 1939, kedy vznikol Slovenský štát, sa začali prejavovať niektorí občania svojou protižidovskou nenávisťou. Ja som dlho nemohla prísť na to, kde sa takáto nenávisť objavila. A odvtedy už bol náš život narušený, iný.
Nepamätám si ani tak vyhlásenie Slovenského štátu, ako to, keď som bola označená židovskou hviezdou a vtedy bol život veľmi nepríjemný. Už ísť po ulici bolo dosť nebezpečné. Ako študentka meštianskej školy som sa cítila hrozne ponížená a mala som nepríjemný pocit, keď všetky oči na mňa pozerali. Ďalším ťažkým úderom pre mňa bolo to, že som nesmela chodiť do školy. Akoby som prestala byť človekom.
V roku 1940 sme celá rodina boli nútení presťahovať sa do Trnavy. Dom, v ktorom sme bývali v Bučanoch, sa zdal veliteľovi gardy pre nás príliš komfortný, tak nás chceli presťahovať do domu s ešte hlinenou dlážkou. Starší súrodenci, ktorí pracovali v Trnave, nám našli byť a my sme sa presťahovali. Označenie žltou hviezdou hralo veľkú rolu vo všetkom, v celom nasledujúcom mojom živote. Styk s ľuďmi už pôsobil na človeka veľmi nepríjemne.
O ZMENÁCH ĽUDÍ
V Bučanoch bol veliteľom gardy nejaký Pitron. Bol riaditeľom školy a ako si nasadil gardistickú uniformu, tak bol voči nám strašne, strašne krutý. Nemôžem povedať, že by bol ako riaditeľ školy a učiteľ nejaký hrubý, ale ako veliteľ gardy bol. Skutočne tam sa prejavil a pritom bol veľmi nábožne založený a dokonca bol v Bučanoch organistom.
AJ VO SVETE TO ZAČALO NEVINNE
⭐
OD RASISTICKEJ TEÓRIE K SVETOVÝM VOJNÁM
Ideológia rasovej intolerancie
Po predchádzajúcich storočiach náboženskej intolerancie vo svete sa v 20. storočí najviac prejavila forma rasovej intolerancie. Za zakladateľa rasizmu sa považuje spisovateľ, sociológ a diplomat Joseph Arthur de Gobineau (1816 – 1882). Ten tvrdil, že miešanie rás vedie k neschopnosti udržať pokrok, pretože existujú tzv. vyššie a nižšie rasy. Najvyššou radou bola podľa neho biela, najnižšou židovská, úpadok ľudstva je spôsobený degeneráciou najvyššej rasy. Podobné stanoviská zastával aj britský anatóm Robert Knox (1798 – 1862). Rozvinutie myšlienok Arthura de Gobineaua je možné nájsť v diele Základy XX. Storočia, ktorého autorom je, v Nemecku žijúci, anglický spisovateľ a filozofi Houston Stewart Chamberlain (1855 – 1927). Ten označil za najvyššiu rasu národ nemecký, protipólom bola rasa židovská. Tvrdil, že medzi vyššími a nižšími rasami musí prísť ku konečnému zúčtovaniu.
Hitler nebol normálny
To, o čom Houston Stewart Chamberlain len rozmýšľa, sa pokúsil uskutočniť človek, ktorý už ako mladý vojak nemeckej armády v prvej svetovej vojne získal označenie psychopatickej osobnosti. Bol to Adolf Hitler (1889 – 1945). Narodil sa v Branau Am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. V roku 1909 odcestoval do Viedne, kde sa živil príležitostnými zamestnaniami (maliar pozoruhodností Viedne a pod.) a so záujmom sledoval vtedajší politický život. Tu sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi.
V roku 1914 sa Hitler prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Krátko pred koncom vojny, po plynovom útoku, dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu. Ošetrujúci psychiater Hitlera hodnotil ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkciu. Po skončení vojny striedal zamestnania. Ako agent tajnej služby prenikol v roku 1919 do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei – DAP!. Na zhromaždeniach tejto xenofóbnej, antisemitskej a pseudo-socialistickej strany sa v roku 1919 prejavil ako dobrý rečník, preto ho hneď naverbovali ako 55. člena sa stal sa nepostrádateľným propagátorom. V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a tá sa premenovala na Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP. V roku 1921 sa zmocnil vedenia strany.
Zo šaša na vrchol moci
Ako vodca nemeckého fašizmu sa zúčastnil v roku 1923 na Ludendorffovom pokuse o puč v Mníchove. Keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu, dostal Hitler len 5 rokov, z ktorých si však odsedel len 9 mesiacov, potom bol prepustený. Vo väzení v roku 1924 napísal svoju knihu Mein Kampf, ktorá zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické, antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus.
Mein Kampf (Môj boj) je kniha kombinujúca časti autobiografické s výkladom Hitlerovej politickej ideológie národného socializmu. Dielo sa skladá z dvoch zväzkov: Účtovanie a Národnosocialistické hnutie. Kniha je plná nacistického rasizmu a sčasti je zaplnená nepodloženými tvrdeniami o nadradenosti rôznych rás, či národov nad inými. Okrem častí plných rasizmu sú v knihe vyrozprávané a výrazne tendenčne podané Hitlerove spomienky na jeho celý dovtedajší život a jeho viera, že je vyvoleným človekom, ktorý má za úlohu od „božskej prozreteľnosti“ doviesť Nemecko opäť na výslnie moci a cti, ktorá mu bola podľa Hitlerových predstáv odobratá mierovou zmluvou vo Versailles.
V Nemecku sa po prepustení z Hitlera „šaša“ stala vážená osobnosť. V tomto čase organizoval najmä ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza v roku 1929 umožnila jeho strane dostať sa k moci – vo voľbách do ríšskeho smenu v roku 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a ríšsky prezident Paul vo Hindenburg Hitlera 30. 1. 1933 menoval ríšskym kancelárom. Po uchopení moci zaviedol v Nemecku fašistickú diktatúru. Zinscenovaním požiaru ríšskeho snemu, z ktorého obvinil komunistov, sa zbavil úhlavného nepriateľa, keď zakázal komunistickú stranu, fyzicky zlikvidoval revolučné kádre a antifašistov. Začal so znovu-vyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindengurga v roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na vojnu. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko. Postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska (Mníchovská dohoda, vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava a Slovenskej republiky), až nakoniec 1. 9. 1939 rozpútal druhú svetovú vojnu útokom na Poľsko.
Alarmujúce čísla besnenia druhej svetovej vojny
Druhej svetovej vojny sa zúčastnilo 61 štátov (ich obyvateľstvo tvorilo 80 % svetovej populácie). Vojna zasiahla všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy a Južnej Ameriky. Priamo sa však bojovalo hlavne v Európe, Severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a juhovýchodnej Ázii. Vojenské operácie zasiahli územie 40 štátov. V armádach bojujúcich krajín slúžilo dovedna 110 miliónov ľudí. Suma celkových výdavkov na vojnu predstavovala 4 trilióny amerických dolárov. Celkové obete sa odhadujú na asi 62 miliónov, čo bolo 2,5 % vtedajšej svetovej populácie, z toho bolo 37 miliónov civilistov.
Holokaust a masové vraždy
Najväčších vojnových zločinov sa dopustilo nacistické Nemecko a Japonsko. Spomedzi spojeneckých krajín to bol najmä Sovietsky zväz, ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil. V posledných mesiacoch vojny vojská spojencov pri oslobodzovaní začali nachádzať koncentračné tábory a mnohé iné zariadenia, kde museli pre nacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli masovo popravovaní, zastrelení, alebo zlikvidovaní v plynových komorách.
Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili Židia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili až polovicu zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 6 miliónov Židov. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli Rómovia, Slovania, ale tiež duševne postihnutí, homosexuáli, či politickí a duchovní nepriatelia ako komunisti, či predstavitelia odporu a demokracie v okupovaných krajinách. V jednom z najznámejších koncentračných táboroch – v Osvienčime, bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí.
ČO NEVINNE ZAČÍNA, NIE VŽDY NEVINNE KONČÍ
⭐
SLOVENSKO V PODRUČÍ INTOLERANCIE
Riešenie rovnoprávneho postavenia Slovenska v rámci novo-vzniknutého Československa (1918) sa v priebehu 20. a 30. rokov 20. storočia nevyriešilo k spokojnosti slovenských politikov, preto bolo jednoduchšie pre slovenskú politickú elitu po Mníchovskom diktáte (29. 9. 1938) smerovať svoje snaženie k autonómii Slovenska (6. 10. 1938) a neskôr pod tlakom medzinárodnopolitickej situácie a Adolfa Hitlera k samostatnosti (14. 3. 1939).
HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) hneď po svojom nástupe k moci 6. októbra 1938 začala likvidovať politickú opozíciu a riešiť židovskú otázku na Slovensku podľa vzoru nacistického Nemecka. Už od počiatkov Slovenskej republiky strana ovládla všetky jej mocenské štruktúry a Slovensko sa stalo klérofašistickým nedemokratickým štátom. Prvé protižidovské represie prebehli už v novembri 1938, keď propaganda využívala verdikt Viedenskej arbitráže na vyvolanie proti-židovských reakcií. Po 14. marci 1939 sa antisemitizmus stal jednou z hlavných súčastí vnútornej politiky ľudáckeho režimu. Prvé proti-židovské opatrenia pochádzajú z 30. marca 1939. Bol to zákon o zákaze výroby bohoslužobných a náboženských predmetov nekresťanmi a obchodovaní s nimi. Proti-židovská legislatíva pokračovala ďalej 18. apríla 1939 vládnym nariadením o vymedzení pojmu Žid, kde boli pozbavení i súdnej ochrany. Ďalšou právnou normou bolo vládne nariadenie z 24. apríla 1939 o vylúčení Židov zo štátnych a verejných služieb. Po nich nasledoval celý rad vyhlášok, nariadení a zákonov, usilujúcich sa získať židovský kapitál a neskôr i majetok. Prvý arizačný zákon bol prijatý v apríli a druhý v novembri 1940, ktoré umožnili postupne konfiškovať židovské podniky a odovzdávať ich do správy „čistých“ ľudí. Vláda zablokovala židovské bankové kontá, čím získala peniaze a zároveň znemožnila Židom emigrovať. Arizácia bola pre časť Slovákov vidinou rýchleho zbohatnutia, iní ju považovali za potupnú.
9. septembra 1941 vydala vláda súbor proti-židovských zákonov, tzv. Židovský kódex, Nariadenie o správnom postavení Židov. Bol vypracovaný podľa vzoru norimberských rasových zákonov. Začalo sa pracovať na zakladaní pracovných táborov pre Židov. Niektorí slovenskí predstavitelia sa spočiatku usilovali o to, aby sa proti-židovské zákony dostali na konfesionálnu bázu, nepresadili sa však a slovenské proti-židovské zákony boli rovnako ako nemecké postavené na rasovom základe.
Proti kódexu protestovali v protestnom Memorande slovenskí biskupi v októbri 1941, podotýkajúc, že zákon protirečí kresťanskej morálke. Nedostali však uspokojujúcu odpoveď. Podobne Vatikán v nóte odovzdanej veľvyslancovi Karolovi Sidorovi 12. 11. 1941 nariadenie hodnotí ako „...rasové zákony, ktoré obsahujú nariadenia priamo protiviace sa katolíckym princípom...“. Ani na tento protest slovenská vláda vôbec nereagovala. Na základe týchto zákonov „Židovský kódex) sa začali v marci 1942 deportácie židovského obyvateľstva z územia Slovenska. Násilne bolo deportovaných asi 60 tisíc slovenských Židov. Štatistiky sa z rôznych dôvodov líšia a maximalistické čísla pripúšťajú až 71 tisíc. Celkovo zo slovenského územia odišlo 64 transportov.
Židovský kódex
Židovský kódex definoval pojem „Žid“ podľa rasových kritérií. Za Žida sa tu považoval ten, kto pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov. Obsahoval viacero ustanovení, ktoré existovali už pred jeho vznikom. Čiastočne ich sprísnil, alebo legalizoval existujúci stav. Každý paragraf obsahoval iný zákaz. V kódexe sa Židom nariadilo nosiť osobitné označenie.
Uzatvárať manželstvo medzi židmi a nežidmi bolo zakázané. Židia museli chodiť označení žltou hviezdou. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda. Nesmeli bývať na hlavných uliciach miest, chodiť do kín, divadiel, kaviarní, navštevovať výstavy, prechádzať sa v parkoch, navštevovať kúpaliská, vlastniť fotografické aparáty, ďalekohľady, vlastniť bicykle, telefón a používať ich. Na ulici sa smeli pohybovať a nakupovať iba vo vymedzenom čase.
Okrem toho bolo židom obmedzené listové tajomstvo, zamestnanie a zakázali im voľné sťahovanie a bývanie. Židovské deti mohli navštevovať len určené školy, na vysokých školách študovať nesmeli. Nemohli vykonávať bohoslužby v synagógach. Ďalej mali obmedzené právo v oblasti zhromažďovania a tlačovej slobody. Posledné hlavy tejto časti obmedzovali Židov v držbe zbrane, možnosti lovu rýb, zamedzovali vedenie motorového vozidla, obmedzovali cestovanie vnútri štátu, ako aj vycestovanie za hranice.
Druhá časť kódexu sa týkala majetkovoprávneho postavenia Židov. Židia boli obmedzovaní v nadobúdaní vecných práv a živnostenských oprávnení, vo voľnosti nakladať s vlastným majetkom. Podobne sa riešilo aj disponovanie s peňažnými vkladmi, hotovosťou a cennými papiermi. Najobsiahlejšie časť kódexu sa týkala arizácie.
Prezident Jozef Tiso presadil paragraf 255, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia. Prezidentské výnimky dostali len veľmi zámožní Židia, ktorá navyše museli zaplatiť aj vysoké taxy jednotlivým inštitúciám, prostredníctvom ktorých sa žiadosť dostala k prezidentovi. Z materiálov prezidentskej kancelárie je zrejmé, že väčšina žiadostí ostala zamietnutá. Vládne nariadenia proti Židom v Slovenskej republike 1939 – 1945 stáli proti všetkým princípom humanity a demokracie.
SO ŽIDOVSKOU HVIEZDOU DO OSVIENČIMU
⭐
HELENA WEINWURMOVÁ – WEISSOVÁ HOVORÍ:
O dni D
24. marca 1942 ma gardisti odobrali rodičom. Normálne prišli a zobrali nás do áut. Rodičia si mysleli, že nás berú na prácu. Potom nás doviezli do Bratislavy. Na Patrónke sme prežili prvé dva dni na zemi, na slame a bez jedla. Tu sme stratili všetku našu dôstojnosť a začala naša neľudskosť. Gardisti k nám boli veľmi krutí.
O transporte do Osvienčimu
Prvé dva transporty v počte po 2000 dievčat boli vypravené z Patrónky. Naložili nás do dobytčích vagónov a viezli nás. My sme nevedeli kam nás vezú, len to viem, že sme sa zastavili v Čadci, cez to malé okienko sme sa pozerali, a tam sa prekročili hranice do Poľska.
O permanentnom boji o život s číslom 2146
Ako sme prišli do Osvienčimu, už to išlo ako v zlom sne. Strašne nepríjemný prvý dojem, ktorá na náš zapôsobil bol ten, že tam boli „strožaky“ (matrace naplnené slamou) po ruských zajatcoch. Sadli sme si na ne a boli sme obsypané blchami. To bol prvý, strašne nepríjemný pocit. No a potom nás ostrihali dohola. Ja som bola deväťkrát ostrihaná dohola, čo však bolo jediné šťastie, že sme nemali vlasy. Vyzliekli náš, zobrali nám všetko a obliekli náš do vojenských uniforiem a dreváky na nohy.
Ja som zažila strašne moc selekcií (selekcia = delenie na ešte použiteľných a nepoužiteľných, ktorých potom správa tábora povraždila). Najväčšiu selekciu som zažila ku koncu roka 1942, keď reťazovito stálo desať esesákov a okolo nich sme museli prejsť. Každý si nás prehliadol, či máme niečo, čo nebolo zlučiteľné so životom (napríklad opuchnuté ruky, nohy...), vtedy zo 7000 dievčat vyradili takto 5000. Jedenkrát, bolo to v zime a mala som zapuchnuté ruky, pri mne si to nevšimli, ale dievčatko, ktoré išlo za mnou a bola na tom podobne ako ja, ju vyradili a poslali do plynu.
O životných podmienkach
Pol roka som nemala druhé oblečenie, len to, čo som dostala na začiatku. Hygiena tu samozrejme nebola žiadna. Takže sme boli zavšivavené a odvšivovanie sa robilo takým spôsobom, že buď dávali do jednej miestnosti naše šaty a na ne pustili horúci vzduch, čo bolo nedostatočné a niektoré vši sa len dali dohromady a keď nám vrátili šaty, tak vši ešte žili. Druhý spôsob bol účinnejší, pretože šaty dávali do kotla a tú horúcu paru tam púšťali. My sme boli v Osvienčime tri sestry a veľmi sme sa vzájomne podporovali. Ja som tam prekonala škvrnitý týfus. Ležala som vo vysokých teplotách a mala veľké šťastie, že bloková vedúca bola dosť uznanlivá a priateľská a kde mohla, pomohla. Každý deň sme museli trikrát stáť na počítanie, ráno, potom keď sme prišli z práce a večer. Mala som 40 stupňové teploty a akurát len na to počítanie som išla. Inak ma bloková skrývala.
Dostala som sa na blok, ktorý sa nazýval revír. Z tohto bloku, ktorý bol medzistanicou medzi životom a smrťou, sa bolo možno ešte dostať. Tam som prežila jeden týždeň. Jedenkrát sme už spolu so sestrou boli odpočítané (bolo nás tam asi sedemsto), že nás odvezú do plynu. Tu prišiel nejaký esesák a tie autá, ktoré nás mali odvážať, odvelil na nejaký vojenský účel. Tak odložili ten transport o týždeň. A o týždeň zasa jeden esesák skúšal, či sme práce schopné. Museli sme preskočiť takú priekopu. Ja neviem presne, koľko tá priekopa mohla merať, bola dosť široká a ten, kto ju preskočil, si zachránil život, bol práce schopný. Ten, kto ju nepreskočil, tak automaticky išiel do plynu. Ja som si týmto skokom zachránila život. Na jednom bloku nás bolo 1200, spali sme na takých „pričňách“ a boli také situácie, keď nás bolo v tábore veľa, tak nás ležalo vedľa seba 23, či 24. Ako „harinky“ sme boli poskladané, ani otočiť sme sa nemohli. No a taký spánok to bol, po ktorom bolo treba ráno ísť do práce.
O doktorovi Smrť (Mengelem)
Doktor Mengele robil na zdravých ľuďoch a na takých s rôznymi anomáliami svoje pokusy. Pamätám si veľmi dobre, ako tam bola jedna žena s dvomi nosmi a to bolo preňho veľmi zaujímavé. Potom trojčatá, keď boli aj dvojčatá. Robil pokusy s umelým oplodňovaním a keď zistil, že žena otehotnela, tak normálne ju nechal splynovať. Na Mňa pôsobil hrôzostrašne, pretože on bol najväčší pôvodca smrti. On mal úžasnú moc v sebe. Bol mladý človek, veľmi pekný. Bol však bezcitný a surový. To veľmi ťažko opísať, ako ten človek vedel chladnokrvne odsúdiť človeka na smrť.
O krutých ženách v uniformách
Esesmanky, ktoré nás mali na starosti, boli veľmi kruté. Pri počítaní – hovorili sme tomu „celapel“ – nás nechali v chlade a zime stáť aj dve tri hodiny, než našli dievčatá, ktoré chýbali na počítaní. Každá z nás sa snažila do práce ísť, lebo vedela, že keď zostane pri bloku, že pôjde na blok 25 a to znamenalo krematórium. Osvienčim bol elektrickými drôtmi oplotený a niekedy sa stalo, že aj matka s dcérou išli na tie drôty, čo už nevládali ďalej žiť, tak si sami zobrali život.
O ľudskosti v neľudskosti
V tábore boli i esesáci, ktorá aj pomohli a ktorí aj cítili s tými väzňami. Len nejak to nemohli prejavovať, pretože to bolo pre nich veľmi nebezpečné. Oni boli tiež veľmi prísne sledovaní. To muselo byť veľmi tajné, keď pomohli.
O osude rodičov a súrodencov
Ja som nevedela nič o tom, kde sú moji rodičia a čo sa s nimi stalo. Až neskôr od sestry, ktorá išla s rodičmi do geta v Opole v Poľsku a zachránila sa takou neobyčajnou náhodou, som sa dozvedela, čo sa stalo s rodičmi a s najmladším bratom. Z bratov boli dvaja v Osvienčime a ďalší štyria, kde zahynuli, to neviem. Z bratov sa nezachránil ani jeden.
POCHOD SMRTI – CESTA K SLOBODE
⭐
HELENA WEINWURMOVÁ – WEISSOVÁ HOVORÍ:
O pochode smrti
Keď bola fronta asi 30 kilometrov od Osvienčimu, tak už bolo počuť bombardovanie. No a vtedy esesáci povedali, že kto vládze, nech ide a kto nevládze, nech zostane v Osvienčime. To bol tzv. „Pochod smrti“ a kto len trošku mohol ísť, tak išiel. My sme sa všetci báli, že to vyhodia do povetria. Aj by to boli vyhodili, ale už to nestihli. A tí, ktorí tam zostali, tí sa zachránili. To boli takí nevládni, chorí ľudia. No a my sme išli na ten pochod smrti. To bolo 8 dní a nocí bez jedla, bez vody, kúsok chleba, čo sme mali so sebou. Neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť. Čo bol pochod smrti? Pochod smrti vyzeral asi tak, že my sme pochodovali a z každej strany bol esesman. Kto vládal, išiel a kto nevládal, toho na mieste zastrelili a normálne zostal tam.
Len čo sa mi stalo. Vyzula som sa, lebo ma strašne topánky otláčali a nohy som strčila do slamy, len boty mi zamrzli a ja som potom išla bosá. A tie boty som si dala za ňadrá, aby sa mi rozmrazili. Tak sa mi podarilo aj to prežiť spolu s mojimi sestrami. No a potom sme sa dostali do Przeclawy, kde nás naložili na vagóny, a odvzieli nás do Rawensbrücku. Odtiaľ nás potom naložili na otvorené vagóny, čo sa na nich uhlie vezie. To bolo v januári a viezli nás do Neustadt Glewe v otvorených vagónoch. Toto prežilo veľmi málo dievčat. Neustadt Glewe bol nedobudovaný koncentračný tábor v Hamburgu a tam boli podmienky strašné. Pracovať sme tam veľmi nepracovali, len čo sme vyvážali na takom vozíku smetie. Vyvážali sme to do lesa a len takú malú perličku poviem, čo je hlad. Chodievali sme okolo jednej budovy, kde boli zajatci a tí zajatci mali predsa len trochu slušnejšie jedlo. Boli tam tri sudy kde oni vylievali zbytky svojho jedla. Niektoré dievčatá mali so sebou hrnčeky a mali takú sukienku, kde mali našité vrecká. Do tých vreciek si hrnčekmi naberali tie zostatky a potom cestou späť im to všetko tieklo po nohách len tie pomyje, čo im tam zostali v tých vreckách, tak to zjedli.
O oslobodení
5. mája 1945 som bola oslobodená. Oslobodenie bolo také, že ešte deň predtým bolo bombardovanie okolo a vtedy esesáci poutekali, a my sme tam zostali sami. Už sme vedeli, že sa niečo blíži. No a na druhý deň prišiel z druhého tábora jeden väzeň, otvoril bránu a povedal, že sme voľní. Ešte sme tam boli asi dva dni a potom prišli sovietski vojaci. Cítila som úľavu na duši. To veľmi ťažko opísať, lebo ešte stále človek žil v tom napätí. V prvom rade sme mysleli na jedlo a v druhom rade, ako sa dostať odtiaľ, lebo všetko bolo zničené a nebola žiadna možnosť dostať sa do nejakého mesta. Boli sme trošku takí smútení. Chcela by som povedať takú smutnú perličku, že tam zahynulo aj po oslobodení veľa dievčat, pretože dostali sa k jedli a črevá mali stiahnuté, nepripravené. Veľmi si ublížili na zdraví.
Američania prišli na druhý deň. My sme tam potom zotrvali ešte asi 4 dni a odtiaľ sme sa vydali v skupinách asi 70 km peši do Przeclawi, kde bol zberný tábor pre väzňov z koncentrákov a tam sa už o nás postarali. Tu som pobudla asi mesiac, aby som sa zotavila. Potom nás autobusmi previezli domov. Keď som prechádzala lekárskou kontrolou, tak mi zistili tuberkulózu.
O návrate domov
My sme nemali žiadneho domova. Po príchode do Trnavy sme ešte žili v tvrdých podmienkach. Ubytovali nás do jednej miestnosti a zase len na zemi a na slame. Bola to zvláštna doba, ľudia sa nesnažili nás vítať a dosť ľudí vedelo, odkiaľ sme sa vrátili, ale o takých veciach sa vtedy nejako nerozprávalo. Hneď, ako sme boli oslobodení, sme sa dozvedeli, že šesť bratov aj s rodičmi zahynuli. Zachránila sa s nami len jedna teta. Mala 50 rokov a v týchto rokoch prežila s nami pochod smrti vďaka svojej vitalite.
O liečení a chorobách
Po zistení tuberkulózy som bola neskôr liečená v Prahe na Bulovke. Tu som strávila asi rok. Odtiaľ som sa dostala ako pacientka do Vysokých Tatier, kde som si urobila ošetrovateľský kurz a sama som sa začala starať o pacientov vo funkcii pomocná sestra.
O živote v 50. rokoch
Po asi troch rokoch som sa vrátila do Trnavy, ale hneď začiatkom roku 1951 som odišla do Bratislavy, kde som pôsobila v Domove dôchodcov ako ošetrovateľka. Vo februári 1952 som sa vydala za vdovca Alexandra Weinwurma, ktorý mal z prvého manželstva dvoch synov – sedemročného Jožka a päťročného Harryho. Presťahovala som sa k manželovi do Holíča. V Holíči, ako vojnová invalidka, som sa starala o domácnosť. Neskôr sa nám narodili ďalší dvaja synovia Peter a Pavol.
Ďalší život som zasvätila deťom a humanite
Začiatkom 60. rokov 20. storočia som nastúpila do detských jasličiek ako opatrovateľka. Toto povolanie sa mi stalo celoživotnou láskou a vydržala som pri ňom až do odchodu na dôchodok v roku 1977. v januári 1979 som ovdovela. Popri mojej práci som sa aktívne zapojila i do dobrovoľnej činnosti v Československom červenom kríži. Ako tajomníčka miestnej organizácie v Holíči som pôsobila vyše 20 rokov.
„TO NECH SA UŽ NIKDY NEOPAKUJE“
„Hovorím, že pokiaľ budem čo i len trošičku schopná, chcem svoje prežité hrôzy a útrapy mladého dievčaťa z obdobia druhej svetovej vojny realisticky vykresľovať mladým generáciám, aby sa nezabúdalo na hrôzy, ktorými prešla moja generácia a aby sa neopakovala moja situácia, že v rokoch, kedy som mala veľkú chuť vzdelávať sa a bažila som po nových vedomostiach, bola som z tohto procesu veľmi surovým a nešťastným spôsobom vytrhnutí a stratila som akúkoľvek dôstojnosť človeka. To nech sa už nikdy neopakuje. Nikde a nikomu!!!“
Helena Weinwurmová svoj sľub plnila do konca svojho života. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, neodmietla žiadne pozvanie na besedu so žiakmi základných a stredných škôl. Už od deväťdesiatych rokov 20. storočia spolupracovala so SSOŠ VIA HUMANA. Vďaka jej ochote a trpezlivosti už vzniklo niekoľko stredoškolských odborných prác, ktoré sa zaoberali obdobím druhej svetovej vojny, obdobím holokaustu. Podávala svedectvo, ktoré nenahradil akýkoľvek odborný a fundovaný výklad učiteľa, či historika. Dokázala svojím rozprávaním zaujať mládež, ktorá dovtedy ani nevedela, že niečo také sa v minulosti odohralo. A nielenže dokázala zaujať, ale dokázala tejto mládeži dať také impulzy, ktoré v pozitívnom zmysle ovplyvňovali ich nazeranie na svet. V minulosti vznikol Fond pani Helenky Weinwurmovej, ktorému prepožičala nielen meno, ale do fondu nadácie i finančne podľa svojich možností prispievala a umožnila štúdium na stredných školách i talentovaným a nadaným deťom zo slabších sociálnych skupín.
Želaním Heleny Weinwurmovej bolo, aby sa ľudia k sebe navzájom správali ako ľudia, aby ľudské práva neboli pošliapavané z akéhokoľvek dôvodu.
Jej posolstvo naďalej šíri jej syn Peter Weinwurm. Škola VIA HUMANA pripomína pamiatku Helenky ďalšej generácii prostredníctvom spomienkových aktivít o nej a holokauste. Ovplyvnila množstvo ľudí, ktorí pri myšlienke na ňu musia cítiť súcit, lásku a radosť z "bežného" života.
Teta Hela, posielame pozdravy do neba! ❤
Beseda o rasizme na Via Humana s Helenkou Weinwurmovou (školský rok 2000/01)
Diskusia o ľudských právach na Via Humana s Helenkou Weinwurmovou (22. 05. 2012)
„Volám sa Helena Weinwurmová… …a dala som si sľub. Chcem svoje prežité hrôzy a útrapy mladého dievčaťa z obdobia druhej svetovej vojny realisticky vykresľovať mladým generáciám, aby sa nezabúdalo…Nech sa to už nikdy neopakuje. Nikde a nikomu! V plnení môjho sna mi nezabráni ani smrť. Môj odkaz teraz zaplnil aj vaše srdcia a bude v nich žiť aj naďalej..."
Pamätník Heleny Weinwurmovej
